VZŤAHY KOOPERÁCIE A KOORDINÁCIE MEDZI EURÓPSKOU PROKURATÚROU A PROKURATÚROU SLOVENSKEJ REPUBLIKY: VZÁJOMNÉ DOPĹŇANIE SA?
| Dátum vydania článku | 14.06.2023 |
| Autor: | doc. JUDr. Sergej Romža PhD. |
| Zdroj: | UPJŠ Košice |
Abstrakt
A. Úvod
Primárnou úlohou Európskej prokuratúry je zodpovednosť za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie, ktoré sú stanovené v Smernici 2017/1371 a Nariadení o Európskej prokuratúre. Pre tento účel Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov. Právny základ jej činnosti nájdeme v článku 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktorý poskytuje Európskej prokuratúre a jej prokurátorom (a nie polícii alebo sudcom) aktívnu úlohu počas celého trestného konania (od začiatku vyšetrovania až po konečné ukončenie prípadu, t. j. do konečného rozsudku alebo rozhodnutia), ktoré nemožno napadnúť opravnými prostriedkami súdneho preskúmania.[1]
Zodpovednosť Európskej prokuratúry za vyšetrovanie a trestné stíhanie je síce daná Nariadením o Európskej prokuratúre, v praxi je však slovenský európsky delegovaný prokurátor pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní odkázaný aj na fungovanie vnútroštátnych orgánov. Práve prostredníctvom európskych delegovaných prokurátorov sa má zaručiť, aby Európska prokura- túra mala priamo k dispozícii vnútroštátne odborné znalosti, napr. dôkladnú znalosť vnútroštátneho súdneho systému, miestneho jazyka a prax v riešení súdnych prípadov v danom členskom štáte. Európski delegovaní prokurátori konajú v mene Európskej prokuratúry v ich členských štátoch a zodpovedajú za vyšetrovanie, trestné stíhanie a podanie obžaloby. Z uvedeného dôvodu majú mať európski delegovaní prokurátori rovnaké právomoci ako vnútroštátni prokurátori a to popri osobitných oprávneniach a postavení, ktoré sú im priznané Nariadením o Európskej prokuratúre.[2] Európski delegovaní prokurátori plnia usmernenia a pokyny stálej komory príslušnej vo veci, ako aj pokyny dozorujúceho európskeho prokurátora.[3]
Európsky delegovaný prokurátor by mal začať vyšetrovanie vo svojom členskom štáte, ak v súlade s vnútroštátnym právom existujú opodstatnené dôvody, že sa pácha alebo bol spáchaný trestný čin, ktorý patrí do právomoci Európskej prokuratúry.[4] Uvedené deklaruje prvý rozdiel v postupe v prípade vecí patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry oproti vnútroštátnej úprave, pretože v súlade s našim Trestným poriadkom vydáva uznesenie o začatí trestného stíhania policajt.[5]
V prípade konaní, v ktorých je príslušná konať Európska prokuratúra sa môže jednať často o skutky, ktoré boli alebo sú spáchané na území viacerých členských štátov, preto Nariadenie o Európskej prokuratúre stanovuje, že konať vo veci začne a vecou sa zaoberá spravidla európsky delegovaný prokurátor z členského štátu, v ktorom bola trestná činnosť sústredená, alebo ak bolo spáchaných niekoľko súvisiacich trestných činov, ktoré patria do právomoci Európskej prokuratúry, európsky delegovaný prokurátor z členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestných činov.[6]
Článok 28 ods. 1 Nariadenia o Európskej prokuratúre umožňuje, aby európsky delegovaný prokurátor vykonal sám vyšetrovacie a iné opatrenia alebo nariadil ich vykonanie príslušným orgánom vo svojom členskom štáte. Európsky delegovaný prokurátor v priebehu vyšetrovania vedeného vo ve- ciach v pôsobnosti Európskej prokuratúry sa bude musieť angažovať oveľa viac, ako to robia prokurátori v rámci tzv. priebežného dozoru nad vyšetro- vaním vykonávaným vo vnútroštátnom trestnom konaní. Inak by nebol spôsobilý plniť povinnosti, ktoré mu ukladá napríklad článok 28 ods. 1 Naria- denia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého konajúci európsky delego- vaný prokurátor oznamuje prostredníctvom systému správy prípadov prí- slušnému európskemu prokurátorovi a stálej komore akýkoľvek významný vývoj vo veci, a to v súlade s pravidlami stanovenými vo vnútornom roko- vacom poriadku Európskej prokuratúry.[7]
Vnútorný rokovací poriadok Európskej prokuratúry bližšie vo svojom článku 44 ods. 1 a 2 stanovuje, že kým vyšetrovanie prebieha, konajúci eu- rópsky delegovaný prokurátor vypracuje a aktualizuje správu o pokroku. V správe sa uvádza orientačný vyšetrovací pracovný plán, ako aj prípadný významný vývoj vyšetrovania, a to aspoň:
plánované a vykonané vyšetrovacie opatrenia a ich výsledky;
prípadné zmeny v rozsahu vyšetrovania týkajúce sa podozrivých, vyšetrovaných trestných činov, spôsobenej škody a obetí;
zhromažďovanie dôležitých dôkazov;
prípadné žiadosti o preskúmanie úkonu alebo rozhodnutia konajúceho európskeho delegovaného prokurátora;
stručný opis obsahu komunikácie, aktov alebo rozhodnutí adresovaných členskému štátu alebo osobe podliehajúcej právomoci členského štátu.
Táto správa o pokroku sa uschováva v systéme správy prípadov. Vždy, keď sa správa aktualizuje, dozorujúci európsky prokurátor a členovia stálej komory zodpovednej za sledovanie dostanú oznámenie prostredníctvom sys- tému správy prípadov. Z uvedeného vyplýva, že aktívna participácia európ- skeho delegovaného prokurátora by mala spočívať najmä v nariadení vyko- nať potrebné procesné úkony v rámci vyšetrovania a informovať prostred- níctvom správy stálu komoru. Európsky delegovaný prokurátor sa preto musí spoliehať aj na efektivitu práce jednotlivých vnútroštátnych orgánov, za ktorú nesie zodpovednosť. Vnútroštátne orgány ochrany práva bez nariadenia európskeho delegované prokurátora môžu vykonať výlučne len neod- kladné opatrenia potrebné na zabezpečenie efektívneho vyšetrovania, ktoré sú však v súlade s vnútroštátnym právom.[8]
Hlavná európska prokurátorka počas návštevy Slovenskej republiky v apríli v roku 2022 predstavila nápad so zriadením tímu špecializovaných policaj- ných vyšetrovateľov pre potreby činnosti Európskej prokuratúry.[9] Do dneš- ného dňa však nebola táto myšlienka realizovaná a nie je preto doposiaľ zrejmé, aké osoby by boli členmi tohto tímu a či by jej členovia podliehali priamo Európskej prokuratúre alebo vnútroštátnym orgánom. Podľa dostup- ných informácii pritom Slovenská republika odmietla tento nápad hlavnej európskej prokuratúry, najmä z dôvodu, že podľa Prezídia Policajného zboru Národná kriminálna agentúra a jej policajti riadne vedú všetky kona- nia, ktoré sú v príslušnosti Európskej prokuratúry a vybavujú jej dožiadania o súčinnosti.[10]
Nariadenie o Európskej prokuratúre dokonca pripúšťa, že vo výnimočných prípadoch za splnenia explicitne stanovených kritérií, môže aj samotný európsky prokurátor vykonávajúci dozor, prijať rozhodnutie viesť vyšetrovanie buď tým, že osobne vykoná vyšetrovacie alebo iné opatrenia, alebo vydá pokyn príslušným orgánom v členskom štáte. Pre takéto konanie však musí získať súhlas stálej komory.[11]
Za každý zúčastnený členský štát je v Európskej prokuratúre jeden európsky prokurátor, ktorého hlavnou úlohou je vykonávať dozor nad trestným stíhaním a vyšetrovaním, za ktoré je zodpovedný európsky delegovaný prokurátor konajúci vo veci v jeho členskom štáte pôvodu.[12] Pojem „dozor“ je bližšie špecifikovaný v bode 23 preambuly nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého sa má jednať o „podrobnejší a nepretržitý dohľad nad vyšetrovaniami a trestnými stíhaniami vrátane - ak je to potrebné - zásahov a pokynov vo veciach vyšetrovania a trestného stíhania." Európski prokurátori plnia funkciu styčného bodu a informačného kanálu medzi stálymi komo- rami a európskymi delegovanými prokurátormi vo svojich členských štátoch pôvodu. V úzkej spolupráci s európskymi delegovanými prokurátormi sle- dujú vykonávanie úloh Európskej prokuratúry vo svojich členských štátoch.[13] Európski prokurátori predložia zhrnutia prípadov a návrhy na rozhodnutie pre svoju príslušnú komoru na základe návrhov, ktoré predložia európski delegovaní prokurátori. Môžu im tiež dávať pokyny v súvislosti s konkrétnou vecou, za predpokladu, že je to v záujme spravodlivosti.[14]
Najdôležitejšiu úlohu v prípade konaní vedených Európskou prokuratúrou zohrávajú stále komory. Stále komory v trojčlennom zložení sledujú a usmerňujú vyšetrovanie a trestné stíhanie, ktoré vedú európski delegovaní prokurátori. Členmi stálej komory sú: predseda (ktorým je buď hlavný eu- rópsky prokurátor, alebo jeho zástupca, prípadne európsky prokurátor vy- menovaný podľa Vnútorného rokovacieho poriadku Európskej prokuratúry) a dvaja stáli členovia z radov európskych prokurátorov.[15] „Nestálym čle- nom“ stálej komory bude európsky prokurátor, ktorý vykonáva nad vecou dozor, a rokovaní sa bude bez hlasovacieho práva zúčastňovať aj európsky delegovaný prokurátor. Predseda a dvaja stáli členovia stálej komory budú však pochádzať z iného členského štátu, ako toho, v ktorom sa bude viesť konanie, nebudú teda odborníkmi na právny poriadok tohto štátu a väčši- nou nebudú ovládať ani jazyk, v ktorom sa bude viesť konanie. Budú do značnej miery odkázaní na kvalitu správy podanej príslušným európskym prokurátorom a na kvalitu prekladov zápisníc o vyšetrovacích úkonoch a prekladov dotknutých vnútroštátnych právnych predpisov.[16]Na jednej strane, takáto právna úprava môže napomôcť k nezávislosti Európskej pro- kuratúry od jednotlivých členských štátov, na strane druhej však vytvára množstvo jazykových, právnych a praktických výziev.
Počet stálych komôr nebol stanovený v Nariadení o Európskej prokuratúre a preto až kolégium rozhodlo o zriadení pätnástich stálych komôr. Kolé- gium taktiež rozhodlo, že vzhľadom na počet stálych komôr, každý európ- sky prokurátor bude členom jednej, dvoch alebo troch stálych komôr. Stá- lym komorám patria viaceré zásadné rozhodnutia v priebehu trestných ko- naní, ako napríklad rozhodnutie o podaní obžaloby, odmietnutí veci, či po- stúpení veci. Stála komora prijíma tieto rozhodnutia jednoduchou väčšinou, pričom každý jej člen má jeden hlas, v prípade rovnosti hlasov je rozhodu- júci hlas predsedu.[17] Úloha, ktorú nariadenie priznáva stálym komorám, sa preto javí ako mimoriadne dôležitá. Pri vyšetrovaní budú zodpovední za prijímanie väčšiny kľúčových operačných rozhodnutí. To je pozoruhodné a predstavuje významný odklon od prístupu, ktorý pôvodne predpokladala Komisia. V prípadoch menšieho významu však budú môcť stále komory de- legovať svoje rozhodovacie právomoci na európskych prokurátorov. To by mohlo zvýšiť kontrolu, ktorú vykonávajú členské štáty nad Európskou pro- kuratúrou.[18]
Podľa slovenskej právnej úpravy, má v predsúdnom konaní prokurátor po- stavenie pána sporu (dominus litis).[19] Jeho úloha spočíva najmä vo výkone dozoru nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní ako aj vo vykonávaní procesných úkonov, najmä pri vydávaní rozhodnutí v súlade s ust. § 231 Trestného poriadku. Prokurátor je v rámci svojej činnosti oprávnený vykonať aj celé vyšetrovanie sám.[20] Uvedené oprávnenie sa však v praxi skoro vôbec neaplikuje, pretože vo väčšine prípadov vykonáva vyšetrovanie policajt, ktorému je prokurátor bezprostredne nadriadený a vydáva policajtovi pokyny ako má v trestnej veci postupovať. Dozor prokurátora, možno nazvať následným dozorom, po vykonaní jednotlivých procesných úkonov a po skončení samotného vyšetrovania, resp. po vykonaní niektorých z procesných úkonov v rámci trestného konania.
V rámci činnosti Európskej prokuratúry však môžeme pozorovať až tzv. „trojitý dozor“ v predsúdnej časti, pretože dozor nad vyšetrovaním vyko- náva jednak európsky delegovaný prokurátor, rovnako tak európsky proku- rátor, ktorý vykoná dozor nad trestným stíhaním alebo vyšetrovaním, za ktoré sú zodpovední európski delegovaní prokurátori v jeho členskom štáte a navyše aj stála komora, ktorá sleduje a usmerňuje vyšetrovanie a môže vydať pokyn v konkrétnej veci. Výkon takéhoto dozoru považujeme za neefektívny, pretože členovia stálych komôr sú príslušníci iných členských štátov, ako štátu, v ktorom sa vedie trestné konanie, čo predstavuje nie len jazykové bariéry, no najmä ťažkosti pri dozore zákonnosti prípravného konania a podávaní záväzných pokynov v súlade s trestnými kódexmi, ktoré sú rozličné v každom členskom štáte.
Rozdiel oproti vnútroštátnej úprave predstavuje aj postup po vydaní rozhodnutia. Podľa slovenskej právnej úpravy môže prokurátor podať odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu. Navyše ako jediná strana konania môže podať toto odvolanie tak v prospech ako i v neprospech obvineného.[21] V konaniach vedených Európskou prokuratúrou, musí európsky delegovaný prokurátor predložiť príslušnej stálej komore správu o návrhu rozhodnutia a následne postupovať v súlade s jej pokynom. Ak vzhľadom na lehotu stanovenú vo vnútroštátnom práve nie je možné počkať na uvedený pokyn, európsky delegovaný prokurátor je oprávnený podať opravný prostriedok bez predchádzajúceho pokynu stálej komory a následne bezodkladne podá stálej komore správu. Stála komora potom vydá pokyn európskemu delegovanému prokurátorovi trvať na opravnom prostriedku alebo ho vziať späť.[22]
Toto ustanovenie však nerieši situáciu, keď vzhľadom na lehotu stanovenú vo vnútroštátnom práve, nie je možné počkať na pokyn stálej komory a európsky delegovaný prokurátor nebude považovať podanie opravného prostriedku za dôvodné. Vyznieva to ako návod, aby európsky delegovaný prokurátor v takomto „neodkladnom“ prípade podal opravný prostriedok vždy, bez ohľadu na to, aký má na jeho podanie názor. Takýto postup by nebol v súlade s princípom zodpovednosti konajúceho prokurátora za rozhodnutie ani so zásadou rýchlosti konania.[23]
Napríklad, proti rozhodnutiu súdu, ktorým nebola predĺžená lehota väzby môže podať prokurátor sťažnosť len ihneď po jeho vyhlásení, pričom takáto sťažnosť má odkladný účinok.[24] Slovné spojenie ihneď po vyhlásení uznesenia je potrebné vykladať tak, že sťažnosť môže byť podaná len bezprostredne po tom, čo bolo uznesenie súdu vyhlásené. Súd po vyhlásení uznesenia vyzve strany na vyjadrenie sa k uplatneným opravným prostriedkom. Na túto skutočnosť musia byť oprávnené osoby súdom osobitne v zápisnici poučené. Ak strana nie je prítomná pri vyhlásení uznesenia, sťažnosť podať nemôže.[25] V danom prípade je zrejmé, že európsky delegovaný prokurátor by vzhľadom na krátkosť času, nevedel získať stanovisko stálej komory a preto by v zmysle článku 36 ods. 7 Nariadenia o Európskej prokuratúre, mal podať v každom prípade sťažnosť ako riadny opravný prostriedok voči takémuto rozhodnutiu. Uvedené by bolo zjavne v rozpore s účelom trestného konania a so zásadou rýchlosti konania.
Vzhľadom na to, že takáto sťažnosť má odkladný účinok, obvinený by zotrval vo väzbe a nebol by prepustený na slobodu. V prípade, že by po predložení správy, stála komora rozhodla, že európsky delegovaný prokurátor ma túto sťažnosť vziať späť, znamenalo by to, že obvinený by bol nezákonne ponechaný vo väzbe a to z dôvodu obligatórnej povinnosti podať sťažnosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Berúc do úvahy, že na obvineného sa v danom štádiu trestného konania v súlade so zásadou prezumpcie neviny hľadí ako na nevinného a najmä z dôvodu, že uplatňovanie inštitútu väzby ako výnimočného – procesného opatrenia (opatrenia ultima ratio) voči obvinenému je vyjadrením a uplatnením humanizácie trestného konania a úcty k ľudským právam a slobodám,[26] v rozpore so základnými právami obvineného.
Zo znenia Nariadenia o Európskej prokuratúre nie je zrejmé, či stála komora pri rozhodovaní o podaní opravného prostriedku, bude zvažovať aj jeho podanie v prospech a nie len v neprospech obvineného. Vzhľadom na článok 5 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre[27] máme za to, že stála komora by mala byť oprávnená vydať európskemu delegovanému prokurátorovi pokyn aj na podanie odvolania v prospech obvineného.
B. Zmeny v právnom poriadku Slovenskej republiky ako dôsledok nariadenia o Európskej prokuratúre
Do vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry patria trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie upravené v Smernici 2017/1371. Táto smernica neupravuje znenie jednotlivých skutkových podstát trestných činoch, ktoré by mali patriť do pôsobnosti Európskej prokuratúry, ale stanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov pokiaľ ide o boj proti podvodom a inému protiprávnemu konaniu, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie. Za týmto účelom napríklad stanovuje, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že podvod poškodzujúci finančné záujmy Únie predstavuje trestný čin, ak bol spáchaný úmyselne.[28] Obdobne takýmto spôsobom upravuje aj ďalšie trestné činy poškodzujúce záujmy Únie, ako napríklad: pranie špinavých peňazí, aktívna a pasívna korupcia, sprenevera a pod.[29] Nariadenie o Európskej prokuratúre určuje vecnú príslušnosť Európskej prokuratúry užšie, ako sú vymedzené trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie v Smernici. Trestné činy poškodzu- júce finančné záujmy Únie menšej závažnosti prenecháva na trestné stíha- nie vnútroštátnym orgánom.[30]
Pre riadny výkon právomocí Európskej prokuratúry bolo potrebné, aby aj Slovenská republika na vnútroštátnej úrovni prijala zákon, ktorý by zodpovedal požiadavkám uvedených vSmernici 2017/1371. Zákonom č. 214/2019 Z. z., ktorý predstavuje novelizáciu Trestného zákona, sa vykonala úplná transpozícia Smernice 2017/1371 do právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorá je preto uvedená v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý tvorí prílohu zákona č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona. Citovaná smernica nahrádza Dohovor EÚ z 26. júla 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 316, 27. 11. 1995) a jeho protokoly, ku ktorému Slovenská republika pristúpila v roku 2004 a ktorého obsah bol premietnutý do slovenského právneho poriadku. Preto väčšina požiadaviek vyplývajúcich zo smernice je už splnená. Smernica však oproti dohovoru posilňuje ochranu finančných záujmov Európskej únie a stanovuje minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v súvislosti s bojom proti podvodom a iným protiprávnym konaniam poškodzujúcim finančné záujmy Európskej únie. Vzhľadom na súvis smernice s nariadením Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 31.10.2017), ustanovenia smernice sú rozhodujúce pre dobré fungovanie Európskeho prokurátora, ktorý odkazuje na smernicu obsahujúcu vymedzenie jeho príslušnosti.[31]
Pre účely Nariadenia o Európskej prokuratúre bol prijatý aj zákon č. 242/2019 Z. z. Primárnym cieľom tohto zákona bolo vytvorenie legislatívnych predpokladov pre riadne fungovanie Európskej prokuratúry a efektívny výkon jej právomoci na území Slovenskej republiky, ako aj legislatívnych predpokladov pre kvalitné zastúpenie našej krajiny v Európskej prokuratúre prokurátormi dočasne pridelenými na výkon funkcie európskeho prokurátora, európskych delegovaných prokurátorov, prípadne aj hlavného európskeho prokurátora. Týmto zákonom bolo potrebné najmä vymedziť postavenie a pôsobnosť hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora v časti, v ktorej sa na nich nevzťahuje Nariadenie o Európskej prokuratúre, ako aj upraviť súčinnosť medzi vnútroštátnou prokuratúrou a Európskou prokuratúrou.
V dôsledku zákona č. 242/2019 Z. z. je teda v zákone o prokuratúre stanovené, že zákon o prokuratúre upravuje aj postavenie a pôsobnosť hlavného európskeho prokurátora, európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora v časti, v ktorej sa na nich nevzťahuje Nariadenie o Európskej prokuratúre.[32] Prokuratúra má poskytovať Európskej prokuratúre súčinnosť pri plnení jej úloh. Hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor a európsky delegovaný prokurátor sú príslušní na konanie pred všetkými súdmi príslušnými na konanie v trestných veciach patriacich do pôsobnosti Európskej prokuratúry.[33]
Európski delegovaní prokurátori nie sú dočasnými zamestnancami Európskej prokuratúry, ale sú zamestnaní ako osobitní poradcovia v súlade s podmienkami zamestnávania.[34] Európski delegovaní prokurátori sa teda od vymenovania do ich funkcií považujú stále za aktívnych členov prokuratúr členských štátov, ktoré ich vymenovali.[35] Nariadenie o Európskej prokuratúre explicitne stanovuje, že európski delegovaní prokurátori môžu vykonávať aj úlohy vnútroštátnych prokurátorov, ale len do takej miery, ktorá im nebráni v plnení ich povinností, pričom o takýchto úlohách majú informovať dozorujúceho európskeho prokurátora.[36] Zákon o prokuratúre za týmto účelom stanovuje, že pokyn európskemu delegovanému prokurátorovi je možné uložiť iba v súlade s článkom 6 ods. 1 Nariadenia o Európskej pro kuratúre a vo veciach, v ktorých plní úlohy prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, sa na vydanie pokynu vzťahuje tento zákon.[37] Európsky delegovaný prokurátor, ak plní úlohy prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, má postavenie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry.
Naproti tomu európski prokurátori sú súčasťou centrálnej úrovne Európskej prokuratúry a preto sú zamestnaní ako dočasní zamestnanci Európskej prokuratúry.[38] Európski prokurátori teda po svojom vymenovaní do funkcie neostávajú aktívnymi členmi svojich vnútroštátnych prokuratúr, ale stávajú sa zamestnancami Európskej prokuratúry so sídlom v Luxemburgu. Podľa zákona o prokurátoroch, hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor a európsky delegovaný prokurátor sú dočasne pridelení k orgánu Európskej únie dňom vymenovania do funkcie v Európskej prokuratúre a ich dočasné pridelenie trvá po dobu výkonu funkcie, preto nemožno dočasne pozastaviť ich výkon funkcie prokurátora a odvolať z funkcie ich možno výlučne podľa Nariadenia o Európskej prokuratúre.
Pôvodne boli zákonom č. 242/2019 Z. z. upravené spory o príslušnosť medzi vnútroštátnou prokuratúrou a Európskou prokuratúrou, o ktorých mala rozhodovať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, a proti jej rozhod- nutiu bolo možné podať riadny opravný prostriedok podľa Trestného po- riadku.[39]
Toto ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 312/2020 Z. z., ktorým došlo k prijatiu ďalších opatrení pre riadne vykonávanie Nariadenia o Európskej prokuratúre. Podľa tohto zákona bude v zmysle ustanovení Trestného po- riadku rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a pro- kuratúrou Najvyšší súd Slovenskej republiky. Keďže dochádza k zmene or- gánu oprávneného rozhodovať spory o právomoc medzi Európskou proku- ratúrou a prokuratúrou, pričom týmto orgánom má byť Najvyšší súd Slo- venskej republiky, je namieste, aby bola právna úprava zakladajúca právo- moc súdu upravená priamo v Trestnom poriadku, a nie v zákone o prokura- túre. Inak povedané, pôsobnosť súdov nemôže upravovať zákon upravujúci postavenie prokuratúry, ale pôsobnosť súdov musí byť upravená v prísluš- nom procesnom predpise, v tomto prípade v Trestnom poriadku.[40]
Zmena nastala okrem uvedeného aj v ust. § 10 Trestného poriadku, podľa ktorého ak ide o veci patriace do pôsobnosti Európskej prokuratúry, prokurátorom sa rozumie aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a pôsobnosť generálneho prokurátora vykonáva orgán Európskej prokuratúry ustanovený osobitným predpisom, inak hlavný európsky prokurátor. Cieľom tejto zmeny právnej úpravy bolo dosiahnuť stav, aby všade tam, kde predpisy trestného práva pojednávajú o prokurátorovi sa ním rozumel automaticky aj hlavný európsky prokurátor, európsky prokurátor, európsky delegovaný prokurátor a stála komora, a to pre trestnoprávne veci, ktoré patria do pôsobnosti Európskej prokuratúry.[41]
Zmena v Trestnom poriadku nastala aj v postupe po podaní trestného oznámenia, podľa ktorého má prokurátor a policajt o podanom trestnom oznámení bez meškania upovedomiť Európsku prokuratúru, ak sa týka jej pô- sobnosti. Predmetné ustanovenie je však v rozpore s článkom 24 Nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého sú príslušné orgány povinné Európ- skej prokuratúre bez odkladu oznámiť akúkoľvek trestnú činnosť, v súvis- losti s ktorou môže uplatniť svoje právomoci. Pod oznámením sa pritom myslí, že príslušné vnútroštátne orgány oznámia túto vec a dajú ju na pre- verenie Európskej prokuratúry. Oznámenie pritom neznamená len notifiká- ciu, ale aj predloženie veci. Podľa článku 24 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, takéto oznámenie obsahuje minimálne opis skutočností vrátane posúdenia spôsobenej škody alebo škody, ktorá pravdepodobne bude spô- sobená, možnú právnu kvalifikáciu a akékoľvek dostupné informácie o po- tenciálnych obetiach, podozrivých a akýchkoľvek iných dotknutých oso- bách. Na strane druhej, vyššie uvedený § 196 ods. 1 Trestného poriadku hovorí len o „upovedomení“, ktoré neobsahuje všetky náležitosti predpísané Nariadením o Európskej prokuratúre. Samostatným zákonom bola prijatá aj právna úprava týkajúca sa výberu kandidátov na funkciu európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora, a to konkrétne zákonom č. 286/2018 Z. z. o výbere kandidátov na funkciu európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora v Európskej prokuratúre. Tento zákon stanovil predpoklady, ktoré musí spĺ- ňať kandidát na funkciu európskeho prokurátora a európskeho delegova- ného prokurátora, zloženie výberovej komisie, ako aj priebeh výberového konania. Pôvodne bolo v tomto zákone stanovené, že kandidátom na funk- ciu európskeho prokurátora môže byť prokurátor, ktorý v deň výberového konania dosiahol vek najmenej 40 rokov. V záujme rozšírenia okruhu uchá- dzačov o pozíciu kandidáta na funkciu európskeho prokurátora došlo následne k upusteniu od tejto požiadavky.
Požiadavky potrebné pre výkon európskeho prokurátora a európskeho dele- govaného prokurátora však stanovuje aj samotné Nariadenie o Európskej prokuratúre, ktoré na rozdiel od slovenskej právnej úpravy umožňuje, aby funkciu európskeho prokurátora zastával aj aktívny člen súdnictva, a nie len aktívny člen prokuratúry ako to uvádza znenie zákona č. 286/2018. Na uve- dené upozornil aj prof. JUDr. Ján Mazák, PhD.,[42] ktorý taktiež uviedol, že Nariadenie o Európskej prokuratúre vyžaduje, aby kandidáti na funkciu eu- rópskeho prokurátora mali kvalifikáciu požadovanú na obsadenie najvyš- ších prokurátorských alebo sudcovských funkcií v členskom štáte, avšak tento zásadný predpoklad nie je zahrnutý v zákone č. 286/2018. Upozorňuje pritom na fakt, že na úrovni Únie nepostačuje, že slovenskí kandidáti spĺ- ňajú zákonné predpoklady v našej právnej úprave, ale previerka kvality a profilu kandidátov sa vykoná výlučne podľa Nariadenia o Európskej proku- ratúre, ktoré je priamo uplatniteľné a má prednosť pred slovenským záko- nom na základe článku 7 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústavy Slovenskej republiky.
Aj napriek zriadeniu Európskej prokuratúry možno konštatovať, že v slo- venskej právnej úpravy nedošlo k výrazným zmenám. Prax však ukázala, že pre riadny chod Európskej prokuratúry na Slovensku je nevyhnutné v zá- kone č. 300/2005 Z. z. Trestnom zákone upraviť výšku trestných sadzieb, a to konkrétne vo vzťahu k trestným činom poškodzovania finančných zá- ujmov Únie a subvenčného podvodu. Rovnako tak možno konštatovať, že jednou z veľkých výziev Európskej prokuratúre je rozličná právna úprava jednotlivých zúčastnených členských štátov. Najviac diskutovaným príkla- dom je v súčasnosti možnosť zrušenia právoplatných rozhodnutí v príprav- nom konaní, ktorú upravuje náš zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v § 363 a nasl., ale väčšina členských štátov takúto právnu úpravu nepozná.[43]
Z uvedeného možno vyvodiť, že za účelom efektívnej činnosti Európskej prokuratúry na našom území, bude v budúcnosti nevyhnutné prijať zmeny v našich trestnoprávnych kódexoch.
C. K niektorým zásadným otázkam
1. V ktorom členskom štáte sa podá žaloba?
Logickým vyústením celého vyšetrovania vedeného Európskou prokuratú- rou by malo v zásade byť podanie obžaloby na príslušný vnútroštátny súd, ale do úvahy prichádzajú samozrejme aj iné rozhodnutia.
Nariadenia o Európskej prokuratúre upravuje skončenie vyšetrovania v čl. 35, podľa ktorého, ak konajúci EDP (vnútroštátna úroveň) považuje vyšet- rovanie za skončené, predloží dozorujúcemu európskemu prokurátorovi (centralizovaná úroveň) správu obsahujúcu zhrnutie veci a návrh rozhodnu- tia, pričom môže navrhovať podanie obžaloby na vnútroštátny súd, postú- penie alebo odmietnutie veci, alebo zjednodušený postup trestného stíhania podľa článkov 34, 39 alebo 40 Nariadenia o Európskej prokuratúre. Ak je to vhodné, v správe EDP dostatočne odôvodní podanie obžaloby na súd členského štátu, v ktorom sa tento prokurátor nachádza, alebo v súlade s článkom 26 ods. 4 nariadenia o Európskej prokuratúre na súd iného člen- ského štátu, do ktorého právomoci vec patrí. Dozorujúci európsky prokurá- tor postúpi tieto dokumenty príslušnej stálej komore, a ak to považuje za potrebné, pripojí vlastné stanovisko. [44] Konečné rozhodnutie je podľa čl. 10 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre v rukách stálej komory, pričom EDP následne postupuje zodpovedajúcim spôsobom.
Z uvedeného vyplýva, že v závere vyšetrovania prichádzajú do úvahy via- ceré možné rozhodnutia, z ktorých nás pre účely tejto kapitoly bude najviac zaujímať rozhodnutie o podaní obžaloby na vnútroštátny súd.
Ako je zrejmé z citovaného odseku 3 článku 35 Nariadenia o Európskej pro- kuratúre, podanie obžaloby EDP nemusí automaticky znamenať podanie obžaloby na vnútroštátny súd v štáte konajúceho EDP, ale existuje aj mož- nosť podania obžaloby na vnútroštátny súd členského štátu, do ktorého prá- vomoci vec patrí a to za striktnej aplikácie čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európ- skej prokuratúre.
Z uvedených ustanovení vyplýva rozdielnosť právnej úpravy možnosti podania obžaloby samotným EDP. Kým právna úprava v Slovenskej republike umožňuje v zmysle zákona o prokuratúre a taktiež §231 Trestného poriadku, prokurátorovi samostatne rozhodnúť o podaní obžaloby, EDP túto právomoc nemajú, ale v zmysle Nariadenia o Európskej prokuratúre ňou disponujú len stále komory Európskej prokuratúry. Teda EDP je povinný po ukončení vyšetrovania zaslať celý spisový materiál príslušnej stálej komore, ktorá rozhodne o ďalšom postupe.[45]
Stála komora rozhoduje o podaní obžaloby na vnútroštátny súd na základe správy podanej EDP v časovom horizonte 21 dní.[46] Neprijatie rozhodnutia stálou komorou v stanovenom časovom horizonte má za následok prezumpciu prijatia návrhu rozhodnutia EDP.
Tak ako je výsadou stálej komory rozhodovať o prijatí rozhodnutia podať obžalobu, tak je v zmysle čl. 36 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre povinnosťou stálej komory aj rozhodnúť o príslušnom vnútroštátnom súde, na ktorom bude obžaloba podaná. V zmysle čl. 36 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre: "Ak vec patrí do právomoci viacerých členských štá- tov, stála komora spravidla vydá pokyn na podanie obžaloby vo veci v člen- skom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora. Stála ko- mora sa však môže po zohľadnení správy podanej podľa článku 35 ods. 1 rozhodnúť vydať pokyn na trestné stíhanie veci v inom členskom štáte, ak je to dostatočne opodstatnené, pričom zohľadní kritériá stanovené v článku 26 ods. 4 a 5, a vydá európskemu delegovanému prokurátorovi daného členského štátu pokyn konať zodpovedajúcim spôsobom.“
Z vyššie citovaných ustanovení Nariadenia o Európskej prokuratúre je možné vyvodiť záver, že spravidla bude obžaloba podaná na vnútroštátny súd v štáte konajúceho EDP, avšak ak je to dostatočne opodstatnené, môže stála komora rozhodnúť o podaní obžaloby na iný vnútroštátny súd. Opä- tovne tu stála komora zohľadňuje kritériá špecifikované v článku 26 ods. 4 a 5 Nariadenia o Európskej prokuratúre.
Vzhľadom k tomu, že kritériá stanovené v článku 26 Nariadenia o Európ- skej prokuratúre sú hodnotiacimi kritériami pri určení vnútroštátneho súdu, na ktorom bude podaná obžaloba, bez bližšej analýzy článku 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre tak nie je možné bezpečne a správne zodpovedať otázku určenia príslušného vnútroštátneho súdu na podania obžaloby.
Článok 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre s názvom Začatie vyšetro- vania a rozdelenie právomocí v rámci Európskej prokuratúry v odseku 1 upravuje povinnosť EDP začať vyšetrovanie. Na to aby, si EDP splnil svoju povinnosť, musia existovať opodstatnené dôvody, na základe ktorých vy- vstáva reálna domnienka o páchaní trestnej činnosti spadajúcej do právo- moci Európskej prokuratúry.
EDP začne vyšetrovanie v členskom štáte, v ktorom pôsobí, teda v člen- skom štáte, v ktorom má podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc. V odseku 2 citovaného článku sa zakladá povinnosť Európskej prokuratúry informovať orgán, ktorý oznámil trestnú činnosť, o začatí vyšetrovania. Tejto povinnosti ešte predchádza povinnosť obligatórneho overenia poskyt- nutých informácií v nadväznosti na článok 24 ods. 6 Nariadenia o Európskej prokuratúre. V intenciách odseku 3 je riešená nečinnosť EDP spočívajúca v tom, že EDP nezačal vyšetrovanie. V takomto prípade nastupuje úloha stálej komory, ktorej bola vec pridelená. Stála komora v tejto situácii vy- dáva pokyn EDP na začatie vyšetrovania.[47] Odsek 4 upravuje kritérium pri- deľovania prípadov, teda kritérium miesta[48], konkrétne na území ktorého členského štátu začne EDP konať a vecou sa zaoberať. Ako uvádza prvá veta článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, poverenie začať trestné stíhanie a zaoberať sa vecou sa udeľuje EDP toho členského štátu, kde bola trestná činnosť sústredená. Alebo druhý variant, ak bolo spá- chaných niekoľko súvisiacich trestných činov, ktoré patria do právomoci Európskej prokuratúry, vecou sa zaoberá a trestné stíhanie začne EDP z členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestných činov. Začatie trestného stíhania a vyšetrovania iným EDP, z iného členského štátu, ktorý má právomoc v danej veci, sa umožňuje na základe splnenia určitých pod- mienok, ktorými v prvom rade sú: riadna odôvodnenosť odchýlky a zohľad- nenie kritérií v poradí prednosti:
a) miesto, kde má podozrivá alebo obvinená osoba obvyklý pobyt;
b) štátna príslušnosť podozrivej alebo obvinenej osoby;
c) miesto, kde vznikla hlavná finančná škoda.
Ak nastane situácia, že dva alebo viaceré členské štáty budú mať podľa vnútroštátnej úpravy jurisdikciu stíhať jednotlivé trestné činy, bude sa apli- kovať citovaný čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre.[49] Vždy je teda potrebné zodpovedať otázku, ktorý EDP začne vyšetrovanie, eventu- álne aj podá návrh na podanie obžaloby stálej komore, ak bol trestný čin spáchaný na území viacerých členských štátov, alebo ak bol trestný čin spá- chaný občanom jedného členského štátu, avšak na území iného členského štátu.
Uvedené ustanovenie si od začiatku až po konečné znenie obsiahnuté v Na- riadení o Európskej prokuratúre prešlo viacerými zmenami, a to aj najmä v rámci rokovaní medzi členskými štátmi. Podľa pôvodného návrhu Komi- sie z roku 2013 pravidlá právomoci Európskej prokuratúry boli ustanovené v čl. 27.[50] V pôvodnom znení článku 27 návrhu Komisie z roku 2013 sa uvádzalo, že rozhodnutie o tom, ktorý EDP sa začne vecou zaoberať a bude viesť trestné stíhanie, by malo prihliadať na všeobecný záujem spravodli- vosti, a to pri zohľadnení ďalších kritérií, ktorými sú:
a) miesto, kde bol spáchaný trestný čin, a v prípade spáchania viace- rých trestných činov, miesto kde bola spáchaná väčšina trestných činov,
b) miesto, kde má podozrivá alebo obvinená osoba obvyklý pobyt,
c) miesto kde sa nachádzajú dôkazy,
d) miesto kde majú obete obvyklý pobyt.
Pôvodný návrh Komisie z roku 2013 výslovne neobjasňoval, či je zoznam kritérií konečný, čo bolo dané formuláciou „zohľadnenie ďalších kritérií“. Takisto nebolo zrejmé, či boli kritériá uvedené v poradí podľa dôležitosti alebo nie, a preto sa dospelo k záveru, že všetky uvedené kritériá by sa pri rozhodovaní o začatí vyšetrovania mali považovať za rovnocenné. Inými slovami povedané, bolo to ponechané na uváženie Európskej prokuratúry zvážiť relevantné kritériá v danom prípade a vyvážiť ich s cieľom vybrať miesto začatia konania a vyšetrovania, ako aj eventuálneho podania obža- loby.[51] Vzhľadom na vyššie uvedené bol čl. 27 návrhu Komisie z roku 2013, ktorý sa týkal výberu miesta, prijatý s veľkým odporom. Odborníci toto ustanovenie okamžite kritizovali za to, že EDP (resp. Európskej prokura- túre) pripúšťa riziko netransparentného výberu miesta.[52]
Počas rokovaní medzi členskými štátmi prešiel návrh Komisie z roku 2013 niekoľkými zmenami. Ako už bolo spomenuté, výber miesta patril medzi zmenené a doplnené časti. Nakoniec schválený text obsahuje nový súbor noriem. Článok 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre objasňuje pravidlá výberu miesta zohľadňujúce niektoré vyjadrené kritiky. Pôvodné znenie ustanovenia presne odzrkadľovalo pravidlo, ktoré navrhli tvorcovia Corpus Juris (vo verzii 1997 aj 2000). Toto ustanovenie obsahovalo rovnaké kritériá, aké boli obsiahnuté v návrhu Komisie z roku 2013, a rovnako v nich absentuvalo stanovenie akejkoľvek hierarchie medzi jednotlivými kri- tériami.[53] Je zrejmé, že takto koncipované kritéria, bez stanovenia ich hie- rarchie, mali za cieľ zabezpečiť maximálnu mieru fexibility pri výbere miesta, ale zároveň vytvárali stav právnej neistoty. Preto ďalšie rokovania smerovali k prijatiu záveru, že kritériá na výber miesta by mali byť uvedené v poradí podľa dôležitosti, pričom by sa mal v plnej miere dodržiavať pri- ncíp európskej teritoriality. Princíp európskej teritoriality vymedzuje na účely vyšetrovania, trestného stíhania, súdneho konania a vykonávacieho konania, územie členských štátov EÚ, ktoré vytvára jednotné územie nazý- vané Európsky súdny priestor.[54]
Konečné znenie článku 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktoré bolo prijaté, objasňuje pravidlá výberu právomoci, ktoré zohľadňujú práve vyš- šie zmienené kritiky. Ako je zrejmé z citácií súčasného znenia článku 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, tento vylúčil ako hodnotiace kritérium pre výber miesta, kritérium bydliska priamych obetí, nakoľko obeťou je vo väčšine prípadov sama Európska únia, a toto kritérium bolo nahradené kri- tériom vzniku hlavnej finančnej škody. Súčasne bolo vylúčené kritérium umiestnenia dôkazov. V prípade, ak by dané kritérium našlo svoju cestu do Nariadenia o Európskej prokuratúre, v aplikačnej praxi by to vyvolávalo značné množstvo otáznikov, najmä v prípadoch, kde je komplikované de- tailne identifikovať geografické umiestnenie dôkazov.[55] Súčasné znenie článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre má za hlavné kritérium výberu miesta pravidlo locus commissi delicti, čiže miesto, kde bol trestný čin spáchaný.
Prvá veta článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre upravuje pravidlo, podľa ktorého konať vo veci začne a vecou sa zaoberá spravidla európsky delegovaný prokurátor z členského štátu, v ktorom bola trestná činnosť sústredená. Tento princíp teritoriality sa aplikuje na lokalizáciu trestnej činnosti, ale zároveň nemusí zohľadňovať miesto, kde vznikla hlavná finančná škoda.[56] Toto pravidlo sa bude uplatňovať najmä v prípa- doch cezhraničných trestných činov, a taktiež v prípadoch páchania trestnej činnosti viacerými osobami. Toto pravidlo plne odzrkadľuje skutočnosť, že za vyšetrovanie a trestné stíhanie konkrétneho prípadu, je vždy zodpovedný EDP iba z jednej krajiny, ktorý koná v rámci jednej vnútroštátnej jurisdik- cie, a v prípade cezhraničných vyšetrovaní vedených Európskou prokuratú- rou, sa musí tento konajúci EDP obrátiť na iného EDP, ktorého ale Naria- denie o Európskej prokuratúre už vníma ako asistujúceho prokurátora v da- nej veci.[57] Je možné konštatovať, že finálne znenie článku 26 prinieslo viac svetla pri výbere jurisdickie, podľa ktorej bude vedené samotné vyšetrova- nie a taktiež samotnú priorizáciu jednotlivých kritérií, stále však ostávajú otázky, ktoré nie sú úplne vyriešené. Základným vágnym pojmom, ktorý vnáša otázku predvídateľnosti výberu jurisdikcie, je sústredenie trestnej činnosti, uvedené v článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, prvá časť vety. Sústredenie trestnej činnosti nie je legálny pojem a teda jeho výklad sa môže značne odlišovať. Vzhľadom na cezhraničný charakter pá- chania trestnej činnosti tak nie je zrejmé, či to je krajina, kde bola vykonaná majorita konaní, z pohľadu ich numerického vyjadrenia, alebo kde boli pro- dukované podklady na páchanie takejto trestnej činnosti, nakoľko vznik ná- sledku – v tomto prípade škody, je už samostatným hodnotiacim kritériom, ktorého použitie je potrebné riadne odôvodniť.
Kritérium locus commissi delicti, ako hlavné kritérium pre výber jusrisdik- cie, sa ukazuje ako dosť komplikované a nejasné, a to najmä v prípade vzniku konfliktu jurisdikcií. Identifikovať sústredenosť trestnej činnosti sa javí ako komplikované, najmä v prípade určenia miesta spáchania trestného činu, ak bol trestný čin spáchaný vo viacerých krajinách. Môže ísť naprí- klad nasledujúcu situáciu: organizácia trestného činu sa uskutočnila v jednej krajine, falšovanie dokladov v inej krajine a trestný čin bol dokonaný v ďalšej krajine.
Slovenská republika má taktiež vytvorené svoje vlastné pravidlá pri určo- vaní pôsobnosti Trestného zákona (uplatňovania vnútroštátneho práva), podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje, ak bol spáchaný na území Slo- venskej republiky. Teda aj samotná Slovenská republika uplatňuje princíp teritoriality, ktorý však ďalej rozvádza tým, že stačí ak je časť konania vy- konaná na území Slovenskej republiky, resp. ak následok sčasti nastane na území Slovenskej republiky. Veľký počet krajín prijíma teórie, podľa kto- rých trestný čin patrí do národnej jurisdikcie, ak bol na ich území spáchaný len jeden z obligatórnych prvkov trestného činu. Takéto teórie sa používajú napríklad v Belgicku, v Holandsku, vo Francúzsku alebo v Taliansku.[58] Vo svetle týchto výkladov zostáva potenciál prekrývania sa medzi jurisdikciami dosť vysoký. To znamená, že princíp teritoriality neumožňuje vždy presne identifikovať jedinú krajinu, do ktorej právomoci by patrilo vyšetrovanie trestných činov pod vedením Európskej prokuratúry.
Ďalšie terminologické spojenie, ktoré spôsobuje určitú nezrovnalosť vo vzťahu k výberu jurisdikcie, možno nájsť v druhej časti vety čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého „ak bolo spáchaných niekoľko súvisiacich trestných činov, ktoré patria do právomoci Európskej prokuratúry, európsky delegovaný prokurátor z členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestných činov.“ Pojmy súvisiace trestné činy, ako aj miesto, kde bola spáchaná väčšina trestných činov, tvoria podľa citova- ného článku kritérium pri výbere EDP toho členského štátu, ktorý bude viesť vyšetrovanie a stíhanie. Nejasnosť týchto pojmov vyvoláva otázky, či má viesť vyšetrovanie EDP členského štátu, kde bolo numericky spácha- ných najviac trestných činov, alebo sa v tomto prípade posudzuje aj krité- rium závažnosti trestných činov.[59] Ako sa uvádza v komentári, slovné spo- jenie „niekoľko súvisiacich trestných činov“ nie je možné vykladať ako ko- nanie, ktoré napĺňa znaky skutkovej podstaty viacerých trestných činov podľa vnútroštátneho práva, alebo tak, že sa jedná o viacero trestných činov, ktoré sú bezpodmienečné spojené s inými trestnými činmi podľa vnútroš- tátneho práva. Uvedené slovné spojenie je potrebné vykladať, tak, že sa jedná o viacero trestných činov, v zmysle Smernice 2017/1371 tzv. PIF- trestných činov, ktoré nie sú nezlučiteľne spojené a mohli by byť eventuálne vyšetrované v rôznych členských štátoch, a pri striktnej uplatniteľnosti pri- ncípu ne bis in idem a res judicata.[60], [61] V prípade vzniku takejto situácie je potrebné identifikovať EDP, ktorý sa vecou bude zaoberať a bude tieto trestné činy vyšetrovať. Týmto EDP by mal byť európsky delegovaný pro- kurátor z členského štátu, v ktorom bola spáchaná väčšina trestných činov. Pojem väčšina trestných činov, by mal byť v tomto kontexte posudzovaný nielen vo vzťahu ku kvantite, ale aj samotnej závažnosti týchto trestných činov.[62]
Druhá veta čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre ustanovuje, že EDP z iného členského štátu, ktorý má právomoc v danej veci, môže začať vyšetrovanie alebo mu môže nariadiť začať vyšetrovanie príslušná stála ko- mora, len ak je odchýlka od pravidla uvedeného v predchádzajúcej vete (pravidlo locus commissi delicti) riadne odôvodnená, so zohľadnením kri- térií v poradí prednosti, uvedených v bode a) až c). Fakt, že tieto kritériá sú uvedené pod jednotlivými bodmi, neznamená, že Európska prokuratúra musí iniciovať trestné stíhanie v členskom štáte, ktorého je podozrivá alebo obvinená osoba štátnym príslušníkom (písm. b), ak existuje členský štát, kde má obvinená alebo podozrivá osoba obvyklý pobyt (písm. a).[63] Avšak v prípade, ak sa chce Európska prokuratúra odchýliť od princípu teritoria- lity, musí túto odchýlku riadne odôvodniť. Opätovne sa dostávame k otázke, čo je v tomto prípade možné chápať ako riadne odôvodnenie. Ne- určitosť pojmu riadneho odôvodnenia, dáva príslušnej stálej komore mož- nosť subjektívneho a selektívneho výberu miesta. Ako prvé kritérium, sta- novuje článok 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, druhá veta, miesto, kde má podozrivá alebo obvinená osoba obvyklý pobyt. Toto krité- rium bolo stanovené na prvé miesto, aby Európska prokuratúra v záujme práv osôb obvinených a podozrivých mohla iniciovať trestné stíhanie a vy- šetrovanie týchto trestných činov, v štáte, ktorý odzrkadľuje realitu pobytu týchto osôb, teda miesto, kde reálne žijú. Toto kritérium, možnosti odchý- lenia sa od základného pravidla, poskytuje reálnejšiu možnosť aj samotnej obhajobe participovať na trestnom stíhaní, ako je to v prípade druhého kri- téria, ktorým je štátna príslušnosť osôb obvinených a podozrivých.
Ako posledné kritérium je uvedené miesto, kde vznikla hlavná finančná škoda, nakoľko toto kritérium, sa považuje za krajnú možnosť výberu. Naj- častejšie to budú prípady, kedy trestná činnosť bola páchaná mimo územia členských štátov, v ktorých majú osoby obvyklý pobyt, resp. ich štátnu prí- slušnosť.[64] V naznačenom zmysle, článok 26 ods. 4 obsahuje mnoho po- jmov, ktoré determinujú vágnosť výberu jurisdikcie, teda miest, v ktorých sa EDP začne vecou zaoberať a bude viesť vyšetrovanie. Vágnosť pojmov pri určovaní hlavného kritéria locus commissi delicti, poskytuje možnosť, aby si Európska prokuratúra vybrala krajinu vyšetrovania a trestného stíha- nia, a teda rozhodnú jurisdikciu, spomedzi niekoľkých krajín, kde bol trestný čin spáchaný.
Vzhľadom na princíp právnej istoty je potrebné jasne a zreteľne definovať označenia sústredenie trestnej činnosti a taktiež pojem väčšina trestných či- nov. Ako vhodné riešenie sa javí vypracovanie pravidiel, ktoré pomôžu identifikovať miesto spáchania trestného činu. V pravidlách by malo byť jasne uvedené, čo sa myslí pod slovným spojením spáchanie trestného činu, teda či sa tým myslí, jeho zorganizovanie, najväčšia časť vykonania samot- ného konania alebo dokonanie trestného činu.[65] Za účelom minimalizovania vágnosti výberu jurisdikcie, by mala Európska prokuratúra venovať taktiež väčšiu pozornosť a vydať pravidlá sledujúc cieľ determinácie termínu riad- neho zdôvodnenia v kontexte pomocných kritérií, ktoré tiež zastávajú dôle- žitú pozíciu pri výbere jurisdikcie a spôsob ich výkladu (napr. kedy bude existovať riadny dôvod na odchýlenie sa od zásady teritoriality).
Uvedené ustanovenie vníma celú problematiku veľmi jednostranne, a to z pohľadu Európskej prokuratúry, pričom však znemožňuje akúkoľvek parti- cipáciu osôb podozrivých alebo obvinených pri výbere jurisdikcie. Práve tieto osoby, by mali dostať možnosť vyjadriť sa ku kritériám, ktoré by mali byť použité pri výbere jurisdikcie. Práve k riadnemu odôvodneniu pomoc- ných kritérií a ich uprednostneniu, by mali mať slovo aj osoby podozrivé, resp. obvinené, keďže sa vedia najlepšie vyjadriť ku skutočnosti, kde a za akých okolností sa vedia účinne brániť, a kde majú riadne zabezpečené svoje práva, ktoré vedia aktívne využívať. Z charakteru, kritérií uvedených v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktoré sa aplikujú pri vý- bere jurisdikcie, vyplýva, že tieto kritéria sa posudzujú v štádiu pred zača- tím trestného stíhania, teda v štádiu, kedy sa rozhoduje, ktorý EDP začne vo veci konať, resp. sa vecou zaoberať. Je zrejmé, že pri posudzovaní týchto kritérií v čase pred začatím samotného vyšetrovania, nie sú možno známe úplne všetky skutočnosti, ktoré by odzrkadľovali reálny stav a ďalšie sku- točnosti, ktoré vyjdú v priebehu vyšetrovania najavo, by zakladali pri zohľadnení všetkých kritérií v článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej pro- kuratúre iné rozhodnutie o jurisdikcii.
Do momentu prijatia rozhodnutia o trestnom stíhaní[66] disponuje príslušná stála komora Európskej prokuratúry oprávnením prideliť vec EDP v inom členskom štáte. Ďalej je oprávnená vydať záväzné rozhodnutie, ktorým môže docieliť spojenie, resp. vylúčenie vecí.[67] Dané oprávnenie môže stála komora aplikovať za predpokladu, že takéto rozhodnutie je vo všeobecnom záujme spravodlivosti a je to v súlade s kritériami stanovenými v článku 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre. Takýto postup oprávňuje stálu komoru na zmenu jurisdikcie kedykoľvek v štádiu trestného stíhania. Dané rozhodnutia, ktoré majú k dispozícií stále komory, majú za následok presun v rovine aplikácie práva v tom zmysle, že sa zmení právny poriadok, ktorý bude použitý pri vyšetrovaní.[68]
Článok 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktorý je venovaný rozhod- nému právu, navodzuje stav právnej neistoty. Uvedený stav navodzujú už niekoľko krát pertraktované vágne pojmy vo vzťahu k výberu rozhodného práva, ktoré ponúkajú veľmi širokú mieru voľnej úvahy stálej komory. Stav právnej neistoty sa týka najmä osôb podozrivých a obvinených, nakoľko tieto osoby nemajú v zmysle Nariadenia o Európskej prokuratúre možnosť vyjadriť sa k zmene jurisdikcie, nakoľko túto možnosť majú len európski prokurátori alebo dotknutí EDP. Tento stav značne zasahuje do práv osôb podozrivých a obvinených.[69]
Kritéria, na základe ktorých sa majú prijímať rozhodnutia o výbere jurisdik- cie, sú vágne a nie uspokojujúcim spôsobom vymedzené. Jasné definičné vymedzenie je nutné aplikovať najmä pri klauzule vo „všeobecnom záujme spravodlivosti“. Definícia danej klauzuly by nepochybne pomohlo rozptýliť aj obavy týkajúce sa toho, že táto klauzula by mohla poslúžiť ako pomôcka pre stále komory, pri prenášaní právomoci medzi jednotlivými štátmi, za účelom zefektívnenia trestného stíhania, ktoré by jednostranne vyhovovalo len samotnej európskej prokuratúre.[70]
Problematické miesta čl. 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre možno zhr- núť tak, že bez ohľadu na spôsob, akým možno presnejšie interpretovať vzorec locus commissi delicti, tu vyvstáva ďalší problém, keďže čl. 26 Na- riadenia o Európskej prokuratúre vágne poukazuje na krajiny pri výbere ju- risdikcie, v ktorých bola spáchaná väčšina trestných činov, a v neposlednom rade je to aj záhadný pojem „súvisiace trestné činy“, ktorý nie je v texte Nariadenia o Európskej prokuratúre definovaný, v dôsledku čoho sa môže líšiť od krajiny ku krajine.
Ďalší problém súčasného textu Nariadenia o Európskej prokuratúre v článku 26, sa týka možnosti odchýliť sa od hlavného kritéria locus commissi delicti a uchýliť sa k doplnkovým kritériám pri výbere jurisdikcie. Nariadenie o Európskej prokuratúre stanovuje hierarchiu, ale neobjasňuje parametre, na základe ktorých je možná odchýlka od hlavného kritéria. Po- užitie pomocných kritérií je spojené iba s formálnym parametrom riadneho odôvodnenia. Naďalej ostáva otázne, kedy je možné sa od hlavné kritéria odchýliť a kedy je to možné považovať za riadne odôvodnené.
Ako jedno z riešení sa javí byť súdna kontrola takýchto rozhodnutí. Naria- denie o Európskej prokuratúre však neobsahuje žiadne výslovné ustanove- nie o súdnom preskúmaní rozhodnutia o voľbe jurisdikcie. Jediným uplat- niteľným pravidlom v tejto veci je všeobecné ustanovenie obsiahnuté v článku 42 ods. 1, podľa ktorého „Procesné úkony Európskej prokuratúry, ktorých cieľom je zakladať právne účinky voči tretím stranám, podliehajú preskúmaniu príslušnými vnútroštátnymi súdmi v súlade s požiadavkami a postupmi stanovenými vo vnútroštátnom práve.“[71] Článok 42 umožňuje formu centralizovanej európskej súdnej kontroly, teda preskúmanie rozhod- nutia Súdnym dvorom, len v prípade rozhodnutia Európskej prokuratúry o odmietnutí veci.[72] Článok 42 ods. 2 Nariadenia o Európskej prokuratúre spresňuje úlohu Súdneho dvora vo veciach Európskej prokuratúry. Naria- denie o Európskej prokuratúre reaguje na článok 267 ZFEÚ, potvrdzujúc právomoc SD EÚ vydať prejudiciálne rozhodnutia o otázkach, ktoré sa tý- kajú: a) platnosti procesných úkonov Európskej prokuratúry, pokiaľ sa ta- káto otázka platnosti nastolila pred akýmkoľvek súdom alebo tribunálom členského štátu priamo na základe práva Únie; b) vo veciach výkladu alebo platnosti ustanovení práva Únie vrátane tohto Nariadenia o Európskej pro- kuratúre; c)výkladu článkov 22 a 25 Nariadenia o Európskej prokuratúre vo vzťahu k akémukoľvek sporu o právomoc medzi Európskou prokuratúrou a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.[73] Z uvedeného vyplýva nemožnosť preskúmavania rozhodnutí vydaných Európskou prokuratúrou v súvislosti s článkom 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktorý sa venuje začatiu vyšetrovania a stíhania Európskou prokuratúrou. SD EÚ je tak oprávnený konať len v prejudiciálnych otázkach, nemá však oprávnenie rozhodnúť v selekcii jurisdikcie v zmysle článku 26 Nariadenia o Európskej prokura- túre.[74] Táto ingerencia by potenciálne mohla byť premietnutá do oprávnenia súdneho zásahu alternatívnej kontroly určenia rozhodného práva pri vyšet- rovaní EDP.[75]
Všetky vyššie uvedené skutočnosti bezprostredne súvisia s fázou, kedy ko- najúci EDP ukončí vyšetrovanie a rozhodne sa stálej komore predložiť svoj návrh na podanie obžaloby. Tak ako bolo spomenuté v úvode, v prípade, že sa Európska prokuratúra rozhodne podať obžalobu, podáva ju „v princípe“ v štáte konajúceho EDP.[76] Avšak, to isté ustanovenie Nariadenia o Európ- skej prokuratúre, umožňuje stálej komore rozhodnúť o vydaní pokynu na trestné stíhanie veci v inom členskom štáte, ak je to dostatočne opodstat- nené. Pri vydávaní takéhoto pokynu stála komora zohľadňuje kritériá uve- dené v čl. 26 ods. 4 a 5 Nariadenia o Európskej prokuratúre. V zmysle čl. 35 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre, tak stála komora koná na podklade správy EDP, ktorý taktiež musí dostatočne odôvodniť podanie obžaloby v inom členskom štáte po zohľadnení kritérií uvedených v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre. V prípade, ak konajúci EDP po- dáva správu stálej komore, v zmysle čl. 35 ods. 1 Nariadenia o Európskej prokuratúre, a trvá na podaní obžaloby v jeho členskom štáte, taktiež musí stálej komore odôvodniť, prečo na tom trvá a z akého dôvodu nie sú pod- mienky na odchýlenie sa od základného pravidla v zmysle čl. 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, teda locus commissi delicti, samozrejme pri zohľadnení kritérií uvedených v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej pro- kuratúre. Uvedené vyplýva z dikcie čl. 36 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého „môže“ stála komora po zohľadnení správy po- danej EDP podľa článku 35 ods. 1 Nariadenia o Európskej prokuratúre roz- hodnúť, že vydá pokyn na podanie obžaloby v inom členskom štáte, ak je to dostatočne opodstatnené, pričom zohľadní kritériá stanovené v článku 26 ods. 4 a 5 Nariadenia o Európskej prokuratúre. Konečné slovo tak má stála komora, ktorá takéto svoje rozhodnutie robí v prípade, ak EDP svoj návrh v správe dostatočne odôvodní. Poskytnutie takého dostatočného odôvodne- nia je nevyhnutné, ak EDP navrhuje podanie obžaloby v inom členskom štáte a premiestniť tak kompetencie na iného EDP, v inom členskom štáte, a to vo fáze, kedy považuje vyšetrovanie za skončené.[77] Takéto dostatočné odôvodnenie by malo byť zárukou, že zmena jurisdikcie sa neudiala arbit- rárne a vyhla sa tak nežiadúcemu javu ako je „forum shopiing“ na strane Európskej prokuratúry.[78]
Uvedené tvrdenie však nekorešponduje s naznačenými problémami, ktoré spôsobuje samotné znenie čl. 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre, keďže pri zdôvodňovaní správy o zmene jurisdikcie pri podaní obžaloby sa kona- júce EDP musí striktne držať práve čl. 26. ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre. Druhá veta čl. 36 ods. 3 Nariadenia o Európskej prokuratúre v podstate umožňuje stálej komore odchýliť sa od „princípu“ podávania ob- žaloby v štáte konajúceho EDP. Stála komora si tak vyberá z jurisdikcie členských štátov, na jednej strane členského štátu konajúceho EDP, ktorý má znalosť o celom vyšetrovaní, a na strane druhej členského štátu, kde zohľadňuje kritériá uvedené v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej proku- ratúre.
Aj to bol dôvod, prečo boli tieto kritéria posudzovania rozoberané tak po- drobne. Možno sa len stotožniť s názorom, že zmena jurisdikcie by mala nastať v oveľa skoršom štádiu ako po skončení vyšetrovania, nakoľko by to viedlo k samotnej efektivite vyšetrovania, ale rovnako tak je to dôležité pre samotnú obhajobu, za účelom jej prípravy obrany v danom prípade.[79]
Stála komora môže svoje rozhodnutie o zmene jurisdikcie podniknúť len v prípade, keď je to dostatočne opodstatnené a pri zohľadnení kritérií v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre. Toto ustanovenie, ako už bolo uvedené, vždy bude vháňať do rozhodnutia určitú arbitrárnosť, na- koľko si je len veľmi ťažko predstaviť, že je dostatočne odôvodnená zmena jurisdikcie z členského štátu, kde bola sústredená trestná činnosť, do iného členského štátu[80], kde má podozrivá, resp. obvinená osoba svoj obvyklý po- byt. Otázka, v ktorom členskom štáte bude obvinená osoba postavená pred súd, ju samotnú neovplyvňuje len vo výbere miesta, keďže pôjde o účasť na samotnom súde a teda aj o spôsob dochádzania do iného členského štátu a zaujatia efektívnej obhajoby, ale taktiež ju bude ovplyvňovať samotné trestné právo aplikujúce sa v danom štáte a spôsob transpozície Smernice 2017/1371, čo môže viesť k nepredvídateľnosti trestu, ktorý túto osobu eventuálne môže postihnúť.[81]
V inom svetle sa javí ustanovenie čl. 36 ods. 4 Nariadenia o Európskej pro- kuratúre, podľa ktorého „Predtým, ako príslušná stála komora rozhodne o podaní obžaloby vo veci, môže na návrh konajúceho EDP rozhodnúť o spo- jení viacerých vecí, v ktorých rôzni EDP viedli vyšetrovania proti tej istej osobe alebo tým istým osobám, s cieľom podať v týchto veciach obžalobu na súdoch jedného členského štátu, do ktorého právomoci tieto veci patria podľa jeho práva.“ Uvedené ustanovenie plne rešpektuje bod 67 preambuly Nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého „S cieľom čo najlepšie zabezpečiť práva obžalovaného by podozrivá alebo obvinená osoba mala v zásade čeliť len jednému vyšetrovaniu alebo trestnému stíhaniu zo strany Európskej prokuratúry. Ak trestný čin spáchali viaceré osoby, Európska prokuratúra by mala v zásade začať konanie len v jednej veci a viesť jedno vyšetrovanie týkajúce sa všetkých podozrivých alebo obvinených osôb.“ Právna úprava sa zdá byť voči obvineným osobám vyhovujúca, keďže dáva možnosť stálej komore, ešte pred podaním obžaloby, rozhodnúť o spojení veci toho istého obvineného, resp. viacerých osôb v rôznych členských štá- toch, tak, aby bola obžaloba podaná len v jednom členkom štáte. Pri bližšej analýze čl. 26 ods. 5 Nariadenia o Európskej prokuratúre, však zistíme, že tieto ustanovenia sú vo svojej podstate rovnaké a oprávňujú stálu komoru k tomu istému, a teda k spojeniu veci, len v iných štádiách trestného kona- nia.
Záverom možno uviesť, že vzhľadom k tomu, že podanie obžaloby na vnút- roštátny súd zo strany Európskej prokuratúry možno považovať za štádium konania, ktoré nasleduje bezprostredne po skončení vyšetrovania, je nevy- hnutné venovať bližšej pozornosť čl. 26 Nariadenia o Európskej prokura- túre. Ako už bolo uvedené, čl. 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre sám o sebe pri výbere rozhodného práva, a teda jurisdikcie, podľa ktorej bude vedené vyšetrovanie, obsahuje príliš mnoho vágnych a/alebo nedefinova- ných pojmov, ktoré zvyšujú stupeň nepredvídateľnosti. Konkrétne, pri apli- kácii základného kritéria locus commissi delicti sú to pojmy: sústredenie trestnej činnosti, súvisiace trestné činy, či väčšina trestných činov. Tieto ne- definované pojmy obsiahnuté v intenciách Nariadenia o Európskej proku- ratúre navodzujú stav právnej neistoty, a tak nemožno nesúhlasiť s mno- hými autormi, že za účelom vyššej zrozumiteľnosti by bolo žiadúce prijať usmernenia, ktoré by obsahovali definičné vymedzenia týchto pojmov.[82] Uvedený záver sa týka aj ďalších definičných kritérií, pri odchýlení sa od základného pravidla pri výbere jurisdickie. Aj keď Nariadenie o Európskej prokuratúre uvádza, že takáto odchýlka musí byť riadne odôvodnená, nie je jasné, ako sa majú jednotlivé kritéria aplikovať, a v konečnom dôsledku ne- dávajú odpoveď na to, čo sa považuje za riadne odôvodnenie, ani na to, kto riadnu odôvodnenosť posudzuje. Nemožnosť podozrivého alebo obvine- ného participovať na výbere jurisdikcie, značne podkopáva princíp právnej istoty. Uvedené sa následne premieta aj do štádia podania obžaloby, keďže čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre je právnym rámcom obsa- hujúcim kritéria pre posúdenie možnosti podať obžalobu na vnútroštátnom súde iného členského štátu, ako členského štátu, kde bolo vedené samotné vyšetrovanie trestného činu.
Domnievame sa, že naznačené problémy sa v štádiu, akým je podanie ob- žaloby, ešte prehlbujú. Samotný čl. 36 ods. 3 Nariadenia o Európskej pro- kuratúre oprávňuje stálu komoru na vydanie pokynu na podanie obžaloby v inom členskom štáte, ako v členskom štáte, v ktorom bolo vedené vyšet- rovanie. Stála komora, musí pri rozhodovaní sa o vydaní tohto pokynu zohľadniť kritériá, ktoré sú uvedené v čl. 26 ods. 4 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktoré samé o sebe, sú nejasné. Ešte väčšiu nejasnosť opäť vháňa pojem dostatočného opodstatnenia pri takomto rozhodovaní a vydaní uvedeného pokynu.
Na základe uvedeného sa v rukách stálej komory kumuluje príliš veľká možnosť autonómneho rozhodovania o zmene miesta podania obžaloby, čo len podporuje myšlienku negatívneho javu nepredvídateľnosti a podkopá- vania právnej istoty pre strany v konaní, najmä podozrivého alebo obvine- ného.
Nepochybne súčasná právna úprava predstavuje progres vzhľadom k návr- hom, ktoré predchádzali prijatiu súčasného znenia Nariadenia o Európskej prokuratúre, avšak negatívny jav výberu jurisdikcie v čase po skončení vy- šetrovania, ktorý má v rukách stála komora, považujeme do budúcna za ne- udržateľný. Otázka vyriešenia miesta vyšetrovania a následne aj podanie sa- motnej obžaloby na vnútroštátny súd, by mala byť vyriešená v čase do skon- čenia vyšetrovania. Samozrejme, za všetkých podmienok ako sme ich na- črtli a najmä za precizovania súčasných vágnych pojmov. Nevidíme dôvod, aby v takom štádiu konania, akým je podanie obžaloby, by mala stála ko- mora disponovať možnosťou na vydanie pokyn na zmenu jurisdikcie. Ani dostatočná dôvodnosť takého rozhodnutia v zmysle súčasného znenie Na- riadenia o Európskej prokuratúre nevháňa viac svetla a nedáva istotu v to, že táto možnosť bola ponechaná stálej komore len z dôvodu, aby zmena miesta podania obžaloby na vnútroštátny súd, bola koncipovaná tak, aby vyhovovala samotnej Európskej prokuratúre, a v skutočnosti neodzrkadľuje potreby samotného obvineného. Doposiaľ táto možnosť zo strany stálej ko- mory nebola využitá, a teda nie je možné zodpovedne vyhodnotiť zámer sa- motnej stálej komory, ktorý by ju v skutočnosti viedol vydať takýto pokyn.
V naznačenom zmysle sa ako vágne javí aj ustanovenie čl. 35 ods. 4 Naria- denia o Európskej prokuratúre o možnosti spojenia vecí s cieľom podať v týchto veciach obžalobu na súde jedného členského štátu, do ktorého prá- vomoci tieto veci patria podľa jeho práva, nakoľko túto možnosť dáva stálej komore práve čl. 26 Nariadenia o Európskej prokuratúre v štádiu od začatia trestného stíhania do podania obžaloby. Nevidíme dôvod, aby stála komora disponovala takýmto oprávnením aj v čase po skončení vyšetrovania a mohla tak rozhodnúť o zmene jurisdikcie a výberu miesta podania obža- loby v členskom štáte, pri absencii jasných a podrobných pravidiel o roz- hodnom práve a voľbe miesta, kde vyšetrovať. Všetky možnosti výberu ju- risdikcie by mali byť primárne vyriešené v počiatočnom štádiu vyšetrova- nia, aj keď ako sme uvádzali, nemusí to byť vždy otázka jednoduchá, ale práve z tohto dôvodu, by malo Nariadenie o Európskej prokuratúre dispo- novať takými ustanoveniami, ktoré zodpovedným spôsobom budú na vznik- nutú situáciu reflektovať a umožnia tak výber miesta vyšetrovania a poda- nia obžaloby tak, aby zodpovedal princípom právneho štátu a reflektoval potreby oboch strán sporu.
2. Právo odňať vec
Problematika práva na odňatie veci predstavuje jedno z kľúčových ustano- vení súvisiacich s právomocou a výkonom právomoci Európskej prokura- túry. Právna úprava práva Európskej prokuratúry odňať vec je výslovne ob- siahnutá v čl. 27 Nariadenia o Európskej prokuratúre, ktorý je výsledkom rozsiahlych odborných a politických debát, ktoré prebiehali na úrovni Rady Európskej únie. Počas rokovaní o návrhu nariadenia Komisie z roku 2013 sa zástupcovia členských štátov v Rade zhodli na tom, že je potrebné v texte nariadenia výslovne ustanoviť právo Európskej prokuratúry odňať vnútroš- tátnym orgánom vec spadajúcu do rozsahu jej právomoci.[83], [84]
Výslovné zakotvenie práva na odňatie veci súviselo so skutočnosťou, že členské štáty ustúpili od konceptu výlučnej právomoci Európskej prokura- túry v boji proti trestným činom poškodzujúcim finančné záujmy Únie a priklonili sa k zavedeniu systému spoločnej právomoci medzi Európskou prokuratúrou a vnútroštátnymi orgánmi, z ktorej vyplýva, že právomoc stí- hať trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie majú Európska proku- ratúra aj vnútroštátne orgány. S cieľom zamedziť paralelným vyšetrova- niam a trestným stíhaniam na úrovni Únie a na úrovni členských štátov, ako aj s cieľom zabezpečiť konzistentnosť a vedenie vyšetrovaní a trestných stí- haní na úrovni Únie, zástupcovia členských štátov v Rade sa rozhodli dať v nariadení prioritu právomoci Európskej prokuratúry pred právomocou člen- ských štátov, čoho dôsledkom bolo aj zavedenie práva Európskej prokura- túry odňať vec vnútroštátnym orgánom.
Podstata práva na odňatie veci spočíva v tom, že Európska prokuratúra má oprávnenie odňať vec, ktorá sa týka trestného činu, v súvislosti s ktorým by mohla vykonávať svoju právomoc, príslušným vnútroštátnym orgánom, ktoré vyšetrovanie tohto trestného činu začali a vedú. V tomto kontexte sa rokovania prebiehajúce na úrovni Rady sústredili najmä na tieto čiastkové otázky: za akých podmienok majú vnútroštátne orgány povinnosť oznámiť Európskej prokuratúre relevantné informácie súvisiace s trestným činom, v súvislosti s ktorým by mohla Európska prokuratúra vykonávať svoju prá- vomoc; akú lehotu bude mať Európska prokuratúra na prijatie rozhodnutia, či uplatní svoje právo odňať vec, a či je možné predĺženie tejto lehoty a za akých podmienok; postup Európskej prokuratúry v prípade, ak sa o trest- nom čine spadajúcom do jej právomoci dozvie iným spôsobom ako ozná- mením zo strany vnútroštátnych orgánov; konzultácie Európskej prokura- túry s vnútroštátnymi orgánmi; povinnosť Európskej prokuratúry informo- vať vnútroštátne orgány o svojom rozhodnutí; kto bude v mene Európskej prokuratúry prijímať rozhodnutie o odňatí veci vnútroštátnym orgánom.[85]
2.1. Kedy a za akých podmienok môže Európska prokuratúra uplat- niť svoje právo odňať vec?
Aktuálna právna úprava práva odňať vec obsiahnutá v čl. 27 Nariadenia o Európskej prokuratúre nadväzuje na čl. 25 ods. 1 Nariadenia o Európskej prokuratúre, podľa ktorého „Európska prokuratúra vykonáva svoju právo- moc buď začatím vyšetrovania podľa čl. 26 alebo rozhodnutím o uplatnení svojho práva odňať vec podľa čl. 27.“ Nariadenie o Európskej prokuratúre umožňuje Európskej prokuratúre začať vyšetrovanie dvomi spôsobmi, pri- čom rozhodujúcou skutočnosťou je to, či príslušné vnútroštátne orgány už začali vo veci trestného činu poškodzujúceho finančné záujmy Únie vyšet- rovanie. V prípade, ak sa európsky delegovaný prokurátor domnieva, že sa pácha alebo bol spáchaný trestný čin, ktorý patrí do právomoci Európskej prokuratúry a príslušné vnútroštátne orgány v danej veci nezačali vyšetro- vanie, začne vyšetrovanie v mene Európskej prokuratúry európsky delego- vaný prokurátor.[86] V situácií, ak už bolo príslušnými vnútroštátnymi or- gánmi začaté vyšetrovanie týkajúce sa trestného činu, v súvislosti s ktorým by mohla byť Európska prokuratúra príslušná, Európska prokuratúra môže využiť svoje oprávnenie odňať vec vnútroštátnym orgánom a začať vo veci vykonávať svoju právomoc.
Európska prokuratúra by sa o vyšetrovaní trestného činu poškodzujúceho finančné záujmy Únie prebiehajúceho na vnútroštátnej úrovni mala dozve- dieť primárne od justičného orgánu alebo orgánu presadzovania práva člen- ského štátu, ktorý takéto vyšetrovanie v členskom štáte začal, keďže tento orgán má podľa čl. 24 ods. 2 Nariadenia o Európskej prokuratúre vo vzťahu k Európskej prokuratúre informačnú povinnosť pokiaľ ide o trestné činy, v súvislosti s ktorými by si Európska prokuratúra mohla uplatniť svoju prá- vomoc.[87] Vnútroštátny orgán má informačnú povinnosť k Európskej proku- ratúre počas celého vyšetrovania, čo znamená, že je povinný informovať Európsku prokuratúru nielen o začatí vyšetrovania trestného činu, v súvis- losti s ktorým by si Európska prokuratúra mohla uplatniť svoju právomoc, ale aj kedykoľvek počas vyšetrovania, ak sa domnieva, že vyšetrovanie sa týka trestného činu, v súvislosti s ktorým by si Európska prokuratúra mohla uplatniť svoju právomoc.[88] Vnútroštátny orgán má informačnú povinnosť vo vzťahu k Európskej prokuratúre aj v prípade, ak už Európska prokuratúra
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.