IMUNITA PREDSTAVITEĽOV ŠTÁTOV PRED VNÚTROŠTÁTNYMI SÚDMI
| Dátum vydania článku | 21.04.2023 |
| Autor: | Peter Kuko |
| Zdroj: | UPJŠ Košice |
Abstrakt
ÚVOD
Imunita patrí k jedným z najdôležitejších prejavov demokracie už od stredoveku. V dneš- nom ponímaní je jej existencia ešte dôležitejšia, keďže ide o prejav princípu demokratického štátneho zriadenia, a rovnako aj o pretavenia medzinárodnoprávnej zásady spočívajúcej v rov- nosti suverénnych štátov medzi sebou. Cieľom predloženého príspevku je objasniť historický vývoj imunít a jej typy v aktuálnej právnej úprave, a rovnako poukázať aj na rôznorodé názory vedy a praxe medzinárodného práva na to, kto je a kto naopak nie je štátnym predstaviteľom. Vo zvyšných kapitolách si kladieme za cieľ poukázať na osoby, ktoré požívajú rôzne druhy a tiež odlišný rozsah imunít, rovnako demonštrujeme aj nejasný aplikačný názor medzinárod- ných súdnych orgánov a napokon aj vnútroštátnych súdov a to najmä v súvislosti s procesom trestného stíhania predstaviteľov štátov v medzinárodnom ako aj vnútroštátnom priestore.
Problematika uplatňovania imunít je aktuálnou témou, ktorá intenzívne rezonuje v spoloč- nosti už takmer tri desaťročia. Nepochybne sa aj kvôli tomu Komisia pre medzinárodné právo rozhodla zaradiť do svojho pracovného programu tému imunít štátnych predstaviteľov voči cu- dzej trestnej jurisdikcii. V aktuálnom období Komisia pre medzinárodné právo zaslala vládam štátov návrh osemnástich článkov upravujúcich ako hmotnoprávnu, tak aj procesnú úpravu ap- likácie imunít spolu s príslušným komentárom.
1. Historický vývoj imunity
Pojem imunita sa začal vyskytovať už v antickom Ríme, kde bolo podstatou imunity ochrá- niť rímskeho úradníka až do takej miery, že za narušenie imunity, či už v podobe verbálnej alebo fyzickej hrozila poprava.[1]
Vývoj imunít v dnešnom ponímaní možno datovať od konca 14. storočia, kedy člen parla- mentu predložil dolnej komore britského parlamentu správu, v ktorej kritizoval anglického kráľa Richarda III., ktorý ho v duchu absolutistických tradícií zažaloval a de facto ho aj ne- priamo odsúdil na smrť. Až na nátlak parlamentu Richard III. udelil milosť Thomasovi Haxeymu, predkladateľovi spomínanej správy. Z celkom zrejmých dôvodov sa od roku 1397 začalo diskutovať o potrebe ochrany poslancov pred častokrát zlovôľou panovníka, čo vyústilo v roku 1689 do prijatia Bill of Rights – Listiny práv, ktorá garantovala slobodu prejavu na pôde britského parlamentu.[2]
Takmer o storočie neskôr po udalostiach Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1790 bolo prijaté nariadenie, ktoré obsahovalo okrem iného aj nemožnosť obžalovať člena národného zhromaždenia bez súhlasu národného zhromaždenia.[3] Francúzsky model sa prostredníctvom budovania koloniálnej ríše v priebehu histórie rozšíril do celého sveta, resp. do krajín, ktoré tvorili súčasť bývalého francúzskeho koloniálneho panstva, najmä v Afrike.
Historický vývoj imunít v podmienkach Slovenskej republiky môžeme nazvať stabilným. Ide o kontinuitu relatívne podobnej úpravy imunít od roku 1920 až do súčasnosti. Zákon, kto- rým sa uvádza Ústavná listina z roku 1920 rozlišovala imunitu prezidenta od imunity poslancov obidvoch komôr československého parlamentu. Vychádzajúci z § 24 zákona č. 121/1920 Sb. „k akémukoľvek trestnému alebo disciplinárnemu stíhaniu člena národného zhromaždenia je potrebný súhlas tej-ktorej snemovne, v prípade ak by došlo k odopretiu súhlasu snemovňou, stíhanie je navždy vylúčené“[4] a „prezident nebol zodpovedný za výkon svojej funkcie, mohol byť trestne stíhaný za vlastizradu a zločin úkladov o republiku a ohrozenie jej bezpečnosti, po- trestaný mohol byť stratou úradu“[5] až na malé odchýlky je zrejmé že právna úprava obsiahnutá v zákone 121/1920 je takmer identická s tou dnešnou čo potvrdzuje vyššie prezentovanú úvahu.
1.1. Definície štátnych predstaviteľov podľa medzinárodného práva
V medzinárodnoprávnej úprave neexistuje jednotná definícia osôb, ktoré možno považovať za štátnych predstaviteľov, ide o to, že každý medzinárodnoprávny dokument definuje okruh podľa vopred vytýčeného účelu. Prieniky medzi definíciami možno nájsť za predpokladu od- stránenia osobitných faktorov, na základe ktorých boli jednotlivé dokumenty prijaté.
Podľa Dohovoru o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medziná- rodnú ochranu, včítane diplomatických zástupcov (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 131/1978 Zb.) z čl. 1 ods. 1 vyplýva, že pod označením predstavitelia štátu sa chápe hlava štátu, premiér, minister zahraničných vecí a široko koncipované abstraktné vymedzenie členov exe- kutívy.
V zmysle Dohody o výsadách a imunitách Medzinárodného trestného súdu, čl. 1 písm. d) sa pod pojmom predstaviteľ štátu rozumie delegát, zástupca delegáta a iní členovia delegácie.
Osobitne sú v čl. 25 upravené špecifické povinnosti vzdaní sa imunity štátu voči svojmu občanovi požívajúcemu imunitu.[6] Z praxe štátov však vieme vyvodiť, že ide o (relatívne) ob- solentnú úpravu len sťažka realizovateľnú, najmä z dôvodu, že štáty sa neradi podvoľujú juris- dikcii iných štátov navzdory prelomeniu tzv. absolútnej účinnosti imunít, ktorá je v aktuálnom období typická už len pre diktatúry.
Na základe Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu je podľa čl. 27 ods. 1 vylúčená možnosť aplikovať zníženie trestu len pre úradné postavenie, čo znamená, že ani hlava štátu, premiér či členovia jeho kabinetu, teda ministri nemajú právo, len z titulu svojej funkcie žiadať nižší trest, akoby dostali za predpokladu, ak by neboli čelnými predstaviteľmi štátu. Ide o ne- jasnú úpravu, ktorá je sporná nielen v praktickej, ale aj teoretickej rovine. Ide najmä o situácie kolektívnej zodpovednosti, ktorá sa o. i. uplatňovala pred Norimberským tribunálom a jej vý- sledkom bolo odsúdenie páchateľov, ktorým boli napokon znížené tresty alebo došlo k upuste- niu od zvyšku trestu skôr ako bol vykonaný celý trest uložený tribunálom. Máme za to, že aj pro futuro potencionálne odsudzujúce rozsudky za podobné zločiny podľa medzinárodného práva by mohli kopírovať systém upustení od výkonu zvyšku trestu tak, ako tomu bolo napokon aj v minulosti. Zásada, podľa ktorej oficiálne postavenie páchateľa medzinárodného zločinu nezbavuje trestnej zodpovednosti týmto nie je dotknutá. Rovnako je podstatné pretavenie (podľa názorov Komisie pre medzinárodné právo) obyčajovej úpravy možnosti stíhania najvyš- ších predstaviteľov štátov.[7] Domnievame sa, že prezentovaná obyčajová úprava nespĺňa jednu z dvoch esenciálnych zložiek právnej obyčaje, konk. opinio iuris necessitatis, nakoľko existujú postupy vnútroštátnych inštitúcií (konajúcich v mene štátov), ktoré akceptujú imunity iných tzn. cudzích štátnych predstaviteľov vo vzťahu napr. k dočasnému pozbaveniu osobnej slobody pre potreby trestného stíhania alebo aj extradície.
Podľa článku 27 ods. 2 v konaní pred MTS sa vylučuje aplikácia imunít, tzn. MTS má prá- vomoc konať aj voči osobám, ktoré požívajú na základe svojho funkčného postavenia imunity dokonca nezávisle od toho, či ide o imunity podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva. Uvedené je možné demonštrovať na príklade zatykača voči Umarovi-Al-Bašírovi - preziden- tovi Sudánu, ktorého hostili krajiny ako napríklad JAR, Kongo, Maroko etc... Pre úplnosť je potrebné dodať, že tento precedens začala práve JAR v roku 2015.
Domnievame sa, že zo štatútu nemožno jednoznačne vyvodiť kto každý je resp. môže byť predstaviteľom štátu, avšak je zrejmá skutočnosť, že za predstaviteľa štátu možno považovať hlavu štátu, premiéra, člena vlády alebo parlamentu, voleného zástupcu alebo vojenského veli- teľa. Tento výpočet nie je vyčerpávajúci, a preto by MTS mohol vykonávať svoju jurisdikciu aj nad inými predstaviteľmi štátov. Domnievame sa, že by sa každá takáto osoba (príslušník štátu) posudzovala ad hoc.
Pre úplnosť uvádzame aj iné významné medzinárodné dohovory, ako:
– Viedenský dohovor o diplomatických stykoch uvádza v článku 1, že osoby, ktoré sa považujú za predstaviteľov štátu možno chápať v najširšom zmysle, teda od šéfa misie až po člena misie, ktorý môže byť členom diplomatického, administratívneho alebo technického personálu. Vzhľadom na široko koncipovaný pojem „predstaviteľ štátu“ je namieste upozorniť na zrejmý fakt, že rozsah imunity uplatniteľných pred súdmi hostiteľského štátu bude závisieť od typu postavenia člena misie.
– Dohovor Organizácie Spojených národov o jurisdikčných imunitách štátov a ich ma- jetku podľa čl. 1 písm. b) ods. 4 konštatuje, že je možné za predstaviteľov štátu pova- žovať zástupcov štátu konajúcich v jeho mene, inak povedané, domnievame sa, že pôjde o fyzické osoby schopné svojím konaním zaviazať štát, ktorí ho zastupujú naj- častejšie ako členovia štátneho subjektu, ktorý je schopný zaviazať k plneniu alebo k prijatiu plnenia na základe obchodnej transakcie v najširšom slova zmysle tak, ako ustanovuje článok 1 písm. c ods. 4.
Komisia pre medzinárodne právo pracovala pôvodne s tromi definíciami predstaviteľov štá- tov. Prvá definícia vymedzovala štátnych predstaviteľov veľmi reštriktívne, a to najmä v zmysle Dohovoru o osobitných misiách, podľa ktorého ide o hlavu štátu, predsedu vlády a ministrov zahraničných vecí. Druhá definícia obsiahla tzv. vysokopostavených štátnych úrad- níkov, ktorí požívajú imunitu na základe svojej funkcie. Domnievame sa, že takýmto výpočtom by nebolo možné obsiahnuť všetkých predstaviteľov štátu. Napokon tretia definícia, ktorú Ko- misia pre medzinárodne právo v súvislosti s imunitami použila obsahovala všetkých úradujú- cich a bývalých štátnych úradníkov.
Na základe prezentovaných názorov podložených definíciami z jednotlivých medzinárod- ných aktov možno skonštatovať, že predstaviteľ štátu je štátny úradník, ktorý je vyslaný domá- cim štátom alebo iný zástupca štátu, ktorým môže byť tak fyzická ako aj právnická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony zaväzujúce štát, resp. na úkony, z ktorých vznikajú alebo by aspoň mohli vzniknúť zodpovednostné vzťahy pre štáty – strany právneho úkonu (zmluvy či inej formy dohody). Okrem uvedeného musí mať poverenie štátu taká osoba, ktorá koná, resp. tvrdí, že je schopná a oprávnená konať v jeho mene tak, ako uvádzajú dohovory o diplomatic- kých a konzulárnych stykoch.
2. Typy imunít v medzinárodnom práve a v podmienkach vnútroštátneho práva
Na úvod je potrebné objasniť typy imunít, berúc do úvahy rozdelenie podľa medzinárodného ako aj vnútroštátneho práva. V medzinárodnom práve rozlišujeme medzi imunitou ratione ma- teriae a imunitou ratione personae. Imunita ratione personae sa vzťahuje na vysokopostavených štátnych predstaviteľov ako sú prezidenti, resp. hlavy štátov, predsedovia vlád a ministri zahra- ničných vecí. Uvedený druh imunity je možné požívať len do ukončenia pôsobenia vo funkcii. Domnievame sa, že ide o typ imunity, ktorý by mohol obsahovať prvky tzv. absolútnej imunity, nakoľko osoby vo vyššie vymenovaných funkciách potrebujú na výkon svojej funkcie garanto- vaný, pokiaľ možno čo najväčší, rozsah ochrany pred cudzou jurisdikciou. Imunita ratione ma- teriae sa vzťahuje skôr na oficiálny akt, resp. činy, než samotný status úradníka, t. j. jeho po- stavenie. Domnievame sa teda, že sa na ňu môže spoliehať každý, kto konal v súvislosti s ofi- ciálnymi aktmi vykonanými v mene štátu. Rovnako môže byť táto forma imunity uplatnená aj u osôb, ktoré síce nie sú štátnymi úradníkmi, ale konali v mene štátu a s poverením štátu. Štan- dardnú aplikáciu tejto formy imunity nachádzame najmä v civilných prípadoch, nie v trestných veciach. Trestná právomoc štátov je primárne územná a štátni úradníci bežne nevykonávajú ich oficiálne akty na území iných štátov.
V právnom poriadku Slovenskej republiky rozoznávame existenciu hmotnoprávnej exem- pcie, ktorá predstavuje absolútnu beztrestnosť, čo v praxi znamená nemožnosť trestne stíhať osobu, ktorá sa preukázateľne dopustila spáchania trestného činu a procesnoprávnej exempcie, ktorá zabezpečuje nestíhateľnosť, to znamená, že trestnosť činu nezaniká a ani trestnoprávna zodpovednosť, ktorú možno za spáchaný trestný čin vyvodiť. Je nemožné, aby počas výkonu funkcie došlo k začatiu, resp. pokračovaniu v trestnom stíhaní, to však nezakladá nemožnosť po ukončení funkcie akýmkoľvek spôsobom začať, resp. obnoviť stíhanie voči obvinenému. Osobitosťou je postavenie prezidenta ako najvyššieho ústavného činiteľa a z toho vyplývajúce postavenie najvýraznejšieho štátneho predstaviteľa.
Profesor Ivor si kladie otázku, či zodpovednosť prezidenta za vlastizradu alebo iný úmyselný trestný čin, za ktorý prezidenta možno stíhať je trestnoprávna, ústavnoprávna alebo politická.[8] Domnievame sa, že ide o kombináciu trestnoprávnej a hmotnoprávnej zodpovednosti spojenej výlučne s politickou zodpovednosťou, ktorá však nie je právne a absolútne vynútiteľná, na- koľko existuje možnosť, aby sa bývalý prezident uchádzal aj o iné najvyššie ústavnopolitické funkcie.
2.1. Osoby vyňaté spod pôsobnosti TZ podľa MPV a TZ (300/2005)
V praxi je potrebné rozlíšiť dve skupiny osôb, ktoré si môžu uplatňovať hmotnoprávne, resp. procesnoprávne dôsledky aplikácie imunít v trestných sporoch (v civilných veciach je uplatňo- vanie imunít v právnom režime ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.