PRINCÍP ULTIMA RATIO A VYBRANÉ ASPEKTY EKONOMICKEJ KRIMINALITY [32]

Autor: prof. JUDr., Jozef Čentéš, PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Autori v príspevku venujú pozornosť uplatňovaniu princípu ultima ratio z hľadiska právnej úpravy a aplikačnej praxe Slovenskej republiky a Českej republiky. Osobitnú pozornosť venujú tomuto princípu z hľadiska ústavnoprávnych východísk a trestnoprávnej úpravy. Ďalej sa v príspevku venujú zásade subsidiarity trestnej represie a z nej vyplývajúceho použitia trestného práva ako ultima ratio vo vzťahu k vybraným aspektom ekonomickej kriminality.

1. Úvod

Vývoj spoločenských vzťahov, vrátane právnych a z nich plynúca právna úprava, ako aj aplikačná prax ukazujú na množstvo prelínajúcich sa prvkov súkromného a verejného práva, spôsobujúcich ich vzájomné prekrývanie, vedúce k problémom pri odlíšení súkromnoprávneho a verejnoprávneho vzťahu. Toto konštatovanie úplne zreteľne badať v prípade trestného práva najmä v rámci trestného konania, predmetom ktorého je tzv. ekonomická trestná činnosť zahŕňajúca trestné činy proti majetku ustanovené v 4. hlave osobitnej časti Trestného zákona a trestné činy hospodárske ustanovené v jeho 5. hlave. 

Nielen v súvislosti s týmto druhom trestnej činnosti v názoroch odbornej, ako aj laickej verejnosti možno rozlíšiť odlišné názory na úlohy a funkcie trestného práva v spoločnosti. Prevažujúcim u laikov je preceňovanie miesta trestného práva v právnom poriadku a zdôrazňovanie najmä jeho represívnej funkcie spojenej zároveň s nesprávnym videním postavenia trestného práva ako základného regulátora spoločenských vzťahov, ktorý by tak mal prísnymi sankciami dokázať vyriešiť najpálčivejšie spoločenské problémy. Tento trend možno pozorovať najmä v prípadoch podávania množstva trestných oznámení (a nie len z radov laikov) často celkom zjavne majúcich len demonštratívny ako skutočne trestnorelevantný dôsledok. Na druhej strane odborná verejnosť oveľa intenzívnejšie vníma trestné právo v kontexte jeho regulatívnej a predovšetkým ochrannej funkcie, prejavujúcich sa jednak v legislatívnej činnosti a jednak v aplikačnej praxi. Dôslednejšie tak zmýšľa a koná v intenciách nemenných charakteristík demokratického poňatia práva, podľa ktorých trestné právo je najprísnejší prostriedok, ktorý má štát k dispozícii na ochranu taxatívne vymedzených záujmov, dopĺňa ochranu poskytovanú normami iných právnych odvetví a nastupuje v prípade, keď sa ostatné právne prostriedky ukážu ako neúčinne. Štát teda prichádza k záveru, že neexistuje iné riešenie ako trestnoprávne a že pasivita štátu by mohla viesť k svojvoľnosti, anarchii či chaosu. Tento záver sa obvykle vyjadruje formuláciou, že trestné právo predstavuje prostriedok „poslednej inštancie“ - ultima ratio[33] .

Predmetný základný pohľad na trestné právo možno doplniť názorom Jana Musila, ktorý tento princíp v rámci subsidiarity trestnej represie vykladá v dvojakom zmysle:
- v užšom zmysle vo vzťahu k iným právnym odvetviam: trestnoprávna ochrana má nastúpiť až tam, kde nepostačí ochrana poskytovaná inými právnymi odvetviami (občianskym, obchodným, správnym, finančným právom atď.),
- v širšom zmysle vo vzťahu ku všetkým formám sociálnej intervencie: trestnoprávna ochrana má nastúpiť až tam, kde nepostačia akékoľvek (teda aj neprávne) opatrenia, napr. ekonomické, politické, či sociálne opatrenia[34] . 

2. Ústavnoprávne východiská

Vymedzenie základných a najvšeobecnejších hraníc trestného práva ako jeho limitov pri dôslednom chápaní tohto právneho odvetvia ako spomenutého prostriedku ultima ratio možno vyvodiť najmä z ustanovení Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Už článok 1 ods. 1 Ústavy zakotvuje, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Článok 2 ods. 2 a ods. 3 konkretizuje ponímanie právneho štátu vyjadrením, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Prelínanie sa naznačených východísk ústavného a trestného práva možno pozorovať predovšetkým v 2. hlave Ústavy upravujúcej základné práva a slobody, zákonné obmedzenia ktorých podľa Ústavy musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (článok 13 ods. 3 a ods. 4).[35]

Z ďalšieho vymedzenia základných ľudských práv a slobôd, politických, hospodárskych, sociálnych, kultúrnych práv, práva na súdnu, inú právnu ochranu a mnohých ďalších práv, pre problematiku, ktorá je predmetom tohto príspevku, podstatným je tiež ústavné deklarovanie toho, že nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Mimoriadne dôležitým je ustanovenie, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok (článok 17 ods. 2). Každý má tiež právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (článok 19 ods. 2).[36] V článku 35 ods. 1 Ústava garantuje každému právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Nakoniec článok 49 Ústavy zakotvuje, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Z úpravy ľudských práv a základných slobôd ustanovených napr. v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor“), relevantným z hľadiska ďalších úvah o trestnom práve ako prostriedku ultima ratio pri hľadaní hraníc medzi ekonomickou kriminalitou a občianskoprávnymi, obchodnoprávnymi, hospodárskoprávnymi a ďalšími vzťahmi v oblasti podnikania je najmä znenie článku 1 Protokolu č. 4 Dohovoru s názvom Zákaz uväznenia pre dlh, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. 

3. Trestný zákon a princíp ultima ratio

Limity použiteľnosti prostriedkov trestného práva vymedzuje samotná definícia pojmu trestný čin ustanovená v § 8 Trestného zákona, podľa ktorého trestným činom je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone, ak tento zákon neustanovuje inak a v nadväznosti na túto definíciu potom formulácia skutkových podstát jednotlivých trestných činov tak, ako sú uvedené v druhej, osobitnej časti Trestného zákona. Nakoniec dolnú hranicu závažnosti prečinu, ako jeho pojmového znaku, ktorá musí byť vyššia ako nepatrná (u mladistvých vyššia ako malá), ustanovuje § 10 ods. 2 Trestného zákona taxatívne vymedzenými kritériami, medzi ktoré patria spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miera zavinenia a pohnútka páchateľa.

Hoci slovenský Trestný zákon na rozdiel od českého trestného zákonníka, ako to bude ďalej uvedené, neustanovuje priamo možnosť aplikácie princípu ultima ratio, okrem už uvedených teoretických východísk, sa k jeho možnej aplikácii vo viacerých svojich rozhodnutiach vyjadril priamo aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.[37]

Podstatným v tejto súvislosti je judikát č. R 96/2014, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo ultima ratio možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. [38]

Z doposiaľ uvedených východísk možno potom ustáliť, že trestné právo má z podstaty princípu ultima ratio miesto len tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné. Štát tak tieto prostriedky môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti, t. j. tam, kde iné nástroje práva zlyhali alebo sú neefektívne a neadekvátne. 

Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je prevažne ochrana celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. 

V konkrétnych prípadoch aplikačnej praxe je preto mimoriadne dôležitým zohľadniť mimotrestné právne normy a skutočnosť, že posudzovaný konkrétny prípad sa môže dotýkať zmluvných vzťahov (najmä obchodných, resp. občianskoprávnych) ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU