ÚSTAVNÉ FORMY, PREJAVY A PREMENY SAMOSPRÁVY[1]
| Dátum vydania článku | 01.12.2022 |
| Autor: | doc. JUDr. Lívia Trellová PhD. |
| Zdroj: | Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta |
Abstrakt
Abstrakt EN:
In the article, the author re ects on the existence of the regulation of various forms of self-government in the Constitution of the Slovak Republic. The aim of the contribution is to point out the development of the constitutional regu- lation of self-government, both territorial and academic. As part of the analysis of the development of the constitutional arrangement of the territorial self-go- vernment, the possibility of demanding the e ective application of the right to territorial self-government is also a subject of investigation.1 Úvod
V septembri 2022 sme oslávili tridsať rokov od prijatia ústavného textu sa- mostatnej Slovenskej republiky. Z pohľadu histórie nie je tridsať rokov veľmi dlhý časový úsek, no z pohľadu samostatnej štátnosti to možno považovať za obdobie hodné bilancovania. Preto považujeme za vhodné venovať tento príspe- vok zamysleniu na tému, akú úlohu a podoby mala a má samospráva v Ústave Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb.; ďalej aj „Ústava SR“), akými zme- nami prešla jej ústavnoprávna regulácia, aký dopad to má na reálne postavenie samosprávy v slovenských podmienkach a či možno hovoriť o práve na územnú samosprávu ako o reálne uplatniteľnom práve, či skôr ako o kcii.
2 Akademická samospráva
Univerzity a vysoké školy ako základ akademickej samosprávy sú trvale etab- lovanými inštitúciami, no vždy podliehali zmenám, ktoré odrážali vyvíjajúce sa sociálne, ekonomické a politické priority v štáte.[2] Od vzniku samostatného štátu sa nielen rozširuje počet vysokých škôl či univerzít, ale celkovo je prítomná sna- ha zvýšiť počet absolventov s adekvátnymi zručnosťami, ktorí by podporili hos- podársky a ekonomický rast krajiny. Úmerne k narastajúcemu počtu absolventov vysokého školstva pribúda aj spoločenský tlak na zvyšovanie nárokov na kvalitu vysokoškolského vzdelávania či potreba nových foriem jeho riadenia, inštituci- onálnej organizácie štúdia, či nancovania tejto sféry. Pribúdanie vysokých škôl len potvrdzuje potrebu vhodného ústavnoprávneho rámca pre reguláciu ich pô- sobenia.
V texte Ústavy SR nemožno nájsť výslovne spomenutú akademickú samo- správu, resp. označovanú aj ako vysokoškolská samospráva. V rámci existu- júceho slovenského odborného diskurzu sa akademická samospráva spravidla označuje ako osobitný druh záujmovej samosprávy.[3] Ak vnímame záujmovú samosprávu ako tzv. sebaspravovanie podmienené a späté s určitým druhom ľudskej činnosti, potom možno záujmovú samosprávu rozlišovať na profesijnú samosprávu s povinným členstvom osôb určitej profesie a na samosprávu bez povinného členstva, ale štátom vytvorenými verejnoprávnymi korporáciami (hos- podárske komory), a na akademickú samosprávu vysokých škôl.[4] Podľa M. Ver- narského však v prípade akademickej samosprávy ide o súčasť tzv. špeciálnej (ostatnej) samosprávy a nie priamo komponent záujmovej samosprávy.[5] Podobne viacerí zahraniční autori (najmä českí autori) inklinujú k odlišovaniu, vyčleneniu akademickej samosprávy od záujmovej a územnej samosprávy.[6]
Akademická samospráva ako jedna z historicky najstarších a najvýznamnej- ších foriem záujmovej samosprávy je podľa L. Orosza založená na personálnom základe, ktorý tvoria učitelia a študenti vysokých škôl, jej obsah tvoria akade- mické slobody (sloboda akademickej pôdy), ale aj celý rad vrchnostenských oprávnení (prijímanie na vysoké školy, udeľovanie diplomov o absolvovaní vy- sokoškolského štúdia a pod.), ktoré sú realizované primárne prostredníctvom vo- lených samosprávnych orgánov.[7]
Nemožno pochybovať o pôvodnom zámere stojacom za myšlienkou akade- mickej samosprávy, ktorý už pri vymedzení jej základných ideí a prvkov sme- roval k vytvoreniu prostredia umožňujúceho naplnenie akademickej slobody. Vytvorenie ústavnoprávneho základu spolu s nadväzujúcou právnou reguláciou je pre akademickú samosprávu nevyhnutným predpokladom jej nezávislého fungovania v rámci štátu. Rozsah takto nastaveného pôsobenia akademickej sa- mosprávy v demokratickom a právnom štáte vychádza z rešpektovania princípu decentralizácie a princípu subsidiarity typicky uplatňovaných v demokratických a právnych štátoch. Podľa európskeho právneho rámca by mala akademická slo- boda spolu s inštitucionálnou slobodou požívať ochranu v zákonnej úprave, pred- nostne na najvyššej ústavnej úrovni v štáte.[8]
V podmienkach Slovenskej republiky je možné sa pri úvahách o princípe právneho štátu ako o súčasti materiálneho jadra ústavy a o právnom štáte a jeho materiálnom jadre podľa M. Gajdošovej pristaviť pri samospráve. Záujmová sa- mospráva je súčasťou nášho právneho poriadku. Nie je zakotvená v ústave, ale v jednotlivých zákonoch. Za ostatných 30 rokov predstavuje funkčnú súčasť náš- ho právneho prostredia. Záujmová samospráva predstavuje významný prvok pre demokratický a právny štát. Istým spôsobom predstavuje deľbu moci – v jednej vrstve – a je opodstatnená nielen historickými argumentmi, ale predovšetkým princípom subsidiarity.[9]
Tak ako v rámci textu Ústavy SR absentuje explicitná úprava akademickej samosprávy, absentuje tam aj výslovná úprava postavenia vysokých škôl, kto- ré možno označiť za nositeľov akademickej slobody. Interpretáciou ústavného textu však možno nájsť implicitný ústavný základ akademickej slobody v rámci ústavnej úpravy slobody vedeckého bádania a umenia (čl. 43 ods. 1 Ústavy SR). Východiská akademickej slobody možno identi kovať aj v úprave práva na vzde- lanie (čl. 42 Ústavy SR), slobody prejavu a práva na informácie (čl. 26 Ústavy SR). Ďalej možno v rámci všeobecného vyjadrenia ústavných základov akade- mickej slobody identi kovať aj iné práva a slobody, ako napríklad slobodu mys- lenia, svedomia a náboženského presvedčenia (čl. 24 ods. 1 Ústavy SR), ktorá má vytvoriť záruku ochrany vedcov a výskumníkov, pre prípady ich prípadného namietania proti vykonávaniu výskumu z dôvodu rozporu s ich svedomím či náboženským presvedčením. Pokiaľ ide o inštitucionálny a organizačný aspekt, patrí sem tiež združovacie právo (čl. 29 ods. 1 Ústavy SR), osobná sloboda (čl. 17 Ústavy SR). Garancia osobnej slobody je elementárny predpoklad slobodnej ve- deckej práce, inými slovami chráni vedcov pred svojvoľným zatknutím, zadrža- ním alebo falošným stíhaním ako formou odvety za konkrétny vedecký názor či publikovaný akademický výstup. V rámci inštitucionálnej a organizačnej oblasti záruk sem ešte možno priradiť právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných a volebné právo (čl. 30 Ústavy SR), resp. teoreticky aj zhromažďovacie právo (čl. 28 Ústavy SR). Záruka práva pokojne sa zhromažďovať vytvára predpokla- dy ochrany pre vedcov organizujúcich a participujúcich na konferencii, na ktorej sa vyjadria kritické názory na adresu napríklad vládnucej politickej garnitúry a pod.
Ak sa vrátime k podstate konceptu akademickej samosprávy, ten vychádza z myšlienky, že akademická samospráva, konkrétne v podobe univerzity ako zá- ujmového samosprávneho spoločenstva, vykonáva úlohy všeobecne zade nova- né štátom priamo alebo prostredníctvom svojich orgánov. Výrazným prejavom demokracie pri akademickej samospráve je skutočnosť, že samosprávne orgány kreačne priamo podliehajú priamo členom samosprávneho spoločenstva. Ako pri každom type samosprávy je dôležité de novať mieru vplyvu štátu na existenciu a prejavy akademickej samosprávy, ktoré nám indikujú skutočnú mieru posky- tovanej akademickej slobody, t. j. slobody vedeckého bádania a myslenia, čo sa môže tiež prejaviť vo väčšej či menšej miere ohrozenia vedeckej autonómie v modernej spoločnosti.
Do súčasnosti pretrvávajú rozdielne názory predstaviteľov teórie či akademic- kej obce ohľadom akademickej slobody a akademickej samosprávy. Ide o otáz- ku, ktorá je rozdielne vnímaná akademikmi na fakultách s rôznym zameraním v rámci univerzít. Predovšetkým sa tu dostáva do popredia otázka, či má byť ve- denie univerzity primárne zodpovedné za nastavenie akademických štandardov vzdelávania a kritériá ich propagácie. Druhá otázka je, do akej miery by mali byť členovia akademickej obce aktívni pri kreácii orgánov či predstaviteľov univerzi- ty, resp. fakulty. Diskusia na uvedené témy nebola predmetom odbornej diskusie len v európskom priestore, ale aj na anglo-americkom kontinente.[10] Vzťah aka- demickej slobody ako práva, ktoré patrí jednotlivcovi – akademikovi, ale má aj inštitucionálnu dimenziu – akademická sloboda univerzity je úzko naviazaná na autonómiu univerzity. Poslaním univerzity by mala byť podpora dialógu a výme- na skúseností a dobre informovaných názorov, aj keď sú v rozpore s pozíciami a/alebo presvedčením vládnej moci v štáte. Táto funkcia je neodmysliteľne spo- jená s prijímaním akademickej slobody, najmä pokiaľ ide o ochranu ľudských práv členov akademickej komunity.[11]
V našom právnom poriadku je popri implicitne vyjadrených ústavných ga- ranciách postavenia univerzít, vysokých škôl ako nositeľov akademickej samo- správy potrebné zohľadniť právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách (ďalej aj „zákon o vysokých školách“). Vzhľadom na po- sledné novelizácie tejto úpravy z roku 2022 možno konštatovať, že sa zosilnil vplyv štátu najmä čiastočným posilnením vplyvu Správnej rady verejnej vysokej školy pri rozpočte verejnej vysokej školy, metodike rozpisu a rozpise dotácie zo štátneho rozpočtu z kapitoly ministerstva školstva a nepriamo aj pri kreovaní orgánov univerzity, osobitne pri kandidátovi na rektora verejnej vysokej školy.[12]
S ohľadom na recentný vývoj považujeme za vhodné ústavnoprávne zakotviť právo na záujmovú samosprávu (čo by inkorporovalo aj právo na akademickú samosprávu) a tým by sa vytvorili ich ústavnoprávne garancie. Nie je to, samo- zrejme, nevyhnutnosť, no veľká nevôľa na strane akademickej obce a odbornej verejnosti v kontexte ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.