KDE SÚ HRANICE MEDZI URČENÍM OBSAHU VLASTNÍCKÉHO PRÁVA A JEHO OBMEDZENÍM?

V slovenskom právnom prostredí však vyslovil Maslák pri glosovaní rozhodnutia spis. zn. NS SR 8Cdo/17/2019 názor, že v prípade vecného bremena vzniknutého podľa § 4 z. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami (ďalej ako „ž. č. 66/2009 Z. z."), ide o jeden z prípadov tzv. zákonných vecných bremien, kedy nejde o obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ale o určenie jeho obsahu podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.[3] Tento názor zatiaľ síce nie je reflektovaný v rozhodovacej činnosti slovenských súdov, avšak jeho dôsledky sú zásadné. Pozornosť si tento názor zaslúži o to väčšiu, že k podobnému záveru dospeli aj teoretici venujúci sa problematike zákonných vecných bremien v Českej republike, a to Handrlica[4] a Baudyš[5], pričom podobne sa vyjadril aj NS ČR sp. zn. 22 Cdo1624/2002. Hlavné argumenty uvedených autorov spočívajú v tom, že a) osoba oprávnená z vecného bremena nie je individuálne určená, b) nejde o inštitút súkromného, ale verejného práva, c) ide o obdobné obmedzenie ako v § 127 ods. 1 a 3 (ďalej ako „OZ“), d) pojem vecné bremeno použitý zákonom, treba vykladať v zmysle obsahu a nie podľa formálneho označenia, e) vlastníci povinní z vecného bremena sú v rovnakom postavení, nakoľko obsah ich vlastníckeho práva, ktorý je obmedzený je totožný v súlade s čl. 20 ods.1 Ústavy SR.

Pre účely tohto príspevku je dôležité všimnúť si, že vyššie uvedené argumenty sú zamerané skôr na mimoústavné kritériá. V krátkosti sa pokúsime napriek tomu vzniesť protiargumenty k uvedeným názorom. K argumentu a) (Osoba oprávnená z vecného bremena nie je individuálne určená.) Pre existenciu vecného bremena zriadeného vo verejnom záujme, sa nevyžaduje, aby išlo o osobu individuálne určenú tak, ako to je v prípade súkromnoprávnych vecných bremien. Táto požiadavka má význam len z hľadiska zápisu do katastra nehnuteľností, nakoľko pri obligačných vecných bremenách, je podmienkou ich vzniku, zápis do katastra nehnuteľností. Zároveň treba uviesť, že ak by bola dodržiavaná procesnoprávna ochrana vlastníckeho práva, tieto vecné bremená by vznikali na základe individuálnych rozhodnutí o vyvlastnení, v ktorých by povinná osoba bola riadne identifikovaná. Tento argument má aj svoj vnútorný logický nedostatok, nakoľko by znamenal, že zo zákona nemožno zistiť konkrétnu osobu oprávnenú z vecného bremena. K argumentu b) (Nejde o inštitút súkromného, ale verejného práva.) Táto argumentácia nemá žiaden praktický právny význam, nakoľko je zjavné, že ide o inštitút, kde sa prelínajú prvky súkromného aj verejného práva. K argumentu c) (Ide o obdobné obmedzenie ako v § 127 ods. 1 a 3 OZ.) Ustanovenia § 127 ods. 1 a 3 OZ[6] nepredstavujú obmedzenie vlastníckeho práva, ale patria do oblasti tzv. susedského práva. Ich ústavnoprávny základ možno nájsť v § 20 ods. 3 Ústavy SR.[7] Tieto ustanovenia neriešia obmedzenie, t. j. redukciu práva, ale vzájomný konflikt existujúcich vlastníckych práv. Naproti tomu zákonné vecné bremená obmedzujú vlastnícke právo v prospech osoby, ktorá na úkor redukcie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, získava právo, ktoré jej doteraz nepatrilo. Pôvodný vlastník toto právo stráca a nadobúda ho iná osoba. Pri prípadoch upravených v § 127 ods. 1 a 3 OZ nedochádza k strate alebo odňatiu pôvodného práva vlastníka. K argumentu d) (Obsah nie forma.) Napriek tomu, že jedným z argumentov je verejnoprávny charakter tohto obmedzenia, používa sa na výklad obsahu právnej normy súkromnoprávny spôsob určenia obsahu právneho úkonu, t. j. obsah pred formou. Takýto postup však nie je správny v oblasti verejného práva, kde platí zásada, že verejná správa nemôže konať mimo svojich zákonných oprávnení a ignorovať, že zákonodarca použil pojem vecné bremeno, ktorý má v právnej úprave jasný a zákonom vymedzený obsah. K argumentu e) (Rovnaké postavenie vlastníkov podľa čl. 20. ods. 1 Ústavy SR). Tento argument nezodpovedá skutkovému ani právnemu stavu, nakoľko vlastníci pozemkov, ktorí majú byť obmedzení, nie sú vopred známi. Definícia takmer všetkých zákonných vecných bremien smeruje voči neurčitému okruhu povinných osôb, ktoré sú povinné znášať obmedzenie vlastníckeho práva od momentu, keď sa osoba oprávnená z vecného bremena (zriadeného zo zákona) rozhodne pre výkon tohto práva. Až do začiatku výkonu tohto práva, je vlastnícke právo týchto povinných osôb úplne totožné s vlastníckym právom vlastníkov, ktorých nehnuteľnosti nie sú zaťažené.