HISTORICKÉ PARALELY NEROVNOSTI SUBJEKTOV PRÁVA.

Autor: JUDr., Zlatica Poláček Tureková, PhD.
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá problematikou vzťahu štátna moc verzus postavenie náboženských resp. etnických skupín so zameraním sa na problematiku protižidovského zákonodárstva tak z historického ako aj z morálneho hľadiska.

1 ÚVOD

Problematika nerovnosti subjektov práva je v rámci histórie daná už od nepamäti a aj v súčasnosti vyvoláva veľa odborných diskusií. Predkladaný článok je venovaný hlavne protižidovskej problematike, ktorá aj v súčasnosti vyvoláva veľa otázok, otáznikov a stále zostáva najcitlivejším problémom novodobých európskych dejín. Protižidovské zákonodárstvo a hlavne v tej dobe nacistické právo vyvolávajú aj dnes nielen medzi historikmi ale aj medzi odborníkmi a zástancami iusnaturalistov a právnych pozitivistov veľa diskusných tém. Tento článok nemá za cieľ dať jasnú odpoveď na otázku ohľadom samotnej nerovnosti subjektov práva v postavení židov, židovského národa, ale má poukázať na samotné postavenie Židov v 30 a 40 rokoch minulého storočia a to tak z hľadiska ich postavenia v spoločnosti ako slabšieho subjektu práva ako aj z právno-morálneho hľadiska.

2 HISTORICKÉ PARALELY NEROVNOSTI SUBJEKTOV PRÁVA

Jean – Jacques Rousseau vo svojej knihe „O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľudmi“ uviedol, že by zvolil krajinu, kde by všetci občania mali právo určovať zákony, lebo kto môže lepšie poznať životné podmienky, čo by im vyhovovali v rámci spolunažívania v jednej spoločnosti?“1 Takáto krajina by bol ako teoreticko-homogénny celok dobrá vec, ale ani v minulosti a ani v súčasnosti to nebolo a ani nie je úplne možné a to z dôvodu nielen etnických ale aj náboženských rozdielov. V rámci historických paralelov je tento článok venovaný Židom nielen ako etnickej skupine, nielen židom ako náboženskej skupine, ale hlavne zamysleniu sa nad postavením Židov ako subjektov práva v období nacistického Nemecka a to v náväznosti na ich postavenie za 1. Slovenskej republiky čiže ako historici toto obdobie pomenúvajú v čase Slovenského štátu.

Židovský národ a s ňou spojená židovská kultúra sa datuje podľa biblickej tradície okolo roku 3.000 p.n.l. Za otca národa t.j.za zakladateľa a patriarchu židovstva sa považuje Abrahám. Jeho nasledovníci boli prvými zdokumentovanými monoteistami. Podľa mien jeho dvanástich vnukov od syna Jakuba boli pomenované izraelské kmene. Najmocnejší z nich bol Júda, od ktorého je odvodené aj pomenovanie žid. Hebrejské slovo Jehudi pôvodne označovalo Judejcov – obyvateľov kmeňa pomenovaného po Jehudovi (Judovi), jednom zo synov praoctva Jakuba. Boh dal meno Jakubovi Izrael („Ten, čo zápasí s Bohom“)a toto meno zostalo aj jeho potomkom. Cez latinčinu sa pomenovanie Žid/žid dostalo aj do ostatních jazykov: anglicky Jew, nemecky Jude, španielsky judío, francúzsky juif. Od 19. storočia sa postupne ujalo aj pomenovanie Izraeliti. 2 Izraelské kmene v dôsledku hladomoru sa presunuli do hospodársky a civilizačne vyspelejšieho Egypta, kde boli postupne zotročené. V rokoch 66 – 73 už nášho letopočtu došlo z dôvodu neúspešného povstania Židov proti Rimanom k zániku posledných zvyškov židovskej štátnosti. Táto štátnosť bola obnovená až v roku 1948. Židovskí obchodníci založili komunity v mnohých stredomorských prístavoch a postupne prenikli do kontinentálnej kresťanskej Európy, V roku 313 n.l. bol vydaný Milánsky edikt, ktorý zrovnoprávnil kresťanstvo s pohanstvom v Rímskej ríši a zároveň zakázal prestup na židovstvo pod trestnom smrti. V roku 483 n.l. v Ríme bol vydaný Theodosiov kódex, ktorý zakotvil zásady sociálnej, ekonomickej a politickej degradácie Židov.3

Celým stredovekom sa so židmi tiahol prívlastok „vrahovia Krista“, pretože neprijali posolstvo Ježiša Krista. Stvoriteľ ich preto vraj zavrhol a cirkev kresťanskú povýšil. Podľa židovskej jurisdikcie jestvovali štyri spôsoby výkonu trestu smrti, ale ukrižovanie medzi ne nepatrilo. V rámci historických paralelov je namieste uviesť, že príčiny prenasledovania židov boli nielen za čias staroveku, stredoveku ale tiahli sa s nimi až do novoveku. Historické fakty poukazujú na Židov ako na etnikum, ktoré malo vo všeobecnosti a v každom období dejín minoritné postavenie v samotnej spoločnosti. Napríklad za čias Ondreja II. a ostatných uhorských panovníkov boli židia stále prenasledovaní. Len okrajovo uvediem, že v Zlatej bule Ondreja II. v roku 1222 im bolo zakázané zastávať významné posty štátnej správy ako napríklad stať sa komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi.4 Ich postavenie sa nezlepšilo ani za čias Márie Terézie a Jozefa II., ktorý vydal Tolerančný patent, ktorým úplne zrovnoprávnil náboženstvá v celej krajine. Toleranční patent osvietenského panovníka Jozefa II. z roku 1781 priniesol židom napríklad možnosť prenajať si pôdu, mohli vykonávať určité remeslá či zamestnanie, ktoré dovtedy nemohli vykonávať. Okrajovo sa Židov dotkla takáto pozitívna zmena a to v rámci ich začlenenia sa do spoločnosti, ale stále v tom období t.j. v 18. storočí platilo, že nemohli navštevovať školy pre kresťanov, nadobúdať meštianske práva, vykonávať remeslo alebo zastávať úrady a ak náhodou ich nadobudli, tak po smrti Jozefa II. im ich okamžite boli odobraté. Po zrušení poddanstva v roku 1848 úplne zanikli aj židovské ghetthá. Avšak ghetto sa muselo zrušiť nielen zvonka ale rozpustiť sa aj zvnútra. V izolovanom ghette židia mohli žiť stáročia podľa svojich – často veľmi prísnych – predpisov a len málo prichádzali do kontaktu s ostatnou populáciou. Plne to zodpovedalo stredovekej predstave o právnom partikularizme – o možnosti existenice viacerých právnych systémov v jednom štáte pre spoločenské skupiny. Takže 19. storočie bolo pre celú Európu charakteristické pokusom o zrovnoprávnenie a emancipáciu židov. Aby sa žid mohol integrovať do spoločnosti, musel sa zmeniť aj samotný judaizmus. Musela nastúpiť vlna tzv. reformného židovstva. Židia sa do veľkej miery museli asimilovať.5 Po roku 1867 bola deklarovaná plná formálna rovnoprávnosť dovŕšená zákonom uhorského parlamentu z roku 1895 o občianskej a náboženskej slobode.6

Pre základy novovekej teórie rasizmu môžme datovať rok 1853 kedy francúzske knieža Artur de Gobineaua vydal „Esej o nerovnosti ľudských rás“ (téza o existencii nerovnocenných rás a čistote krvi bielej rasy). Jeho myšlienky boli neskôr rozvinuté v diele nemeckého orientalistu P. Lagarda, ktorý sa už v roku 1884 dožadoval úplnej likvidácie židov. V rámci historických dejín sa negatívny postoj vtedajšej spoločnosti voči židom zameriaval nielen na židov ako nábožensky inak orientovanú skupinu tj. stále rezonoval prívlastok „vrahovia Krista“ ale aj v samotnom ich postavení bol v spoločnosti prezentovaní názor, že židia sú úžerníci a vykorisťovateľia obyčajného Slováka. Židia vedeli zarobiť peniaze, vedeli ich aj patrične požičať zavše aj za nekresťanské úroky a boli v každej dobe či už v ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU