ĽUDSKÉ PRÁVA V PRACOVNOPRÁVNYCH VZŤAHOCH S DÔRAZOM NA PROTIDISKRIMINAČNÉ PRÁVO 1

Autor: JUDr., Lenka Trnkusová, PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Každému zamestnancovi by mali byť poskytnuté minimálne základné práva garantujúce dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd bez ohľadu na nové organizácie, ktoré sú regulované zásadami pracovného práva. Tento princíp rovnakého zaobchádzania je predpokladom, na základe ktorého sa zamestnávateľ nemusí správať ku každému zamestnancovi rovnako, ale zakazuje rozličné správanie zamestnávateľa bez objektívneho dôvodu. Jedine absencia objektívneho dôvodu prispieva k porušovanie zákazu diskriminácie voči zamestnancom. Autor sa v rámci tohto príspevku sústredí na dikrimináciu a porušenie zákazu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu žena – muž.

1 ÚVOD

Ochrana pred diskrimináciou predstavuje oblasť, v rámci ktorej európske právo veľmi úzko ovplyvňuje každodenný život ľudí v rámci celej Európskej Únii. Konkrétna oblasť európskeho antidiskriminačného práva, na ktorú sa vo svojom príspevku pokúsi autorka zamerať, je formovaná dvomi základnými smernicami: (i) Smernica Rady 2000/43/ES zo dňa 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe rasy alebo etnického pôvodu v súvislosti so zamestnaním, ale aj v prístupe k systému sociálnej starostlivosti a sociálnemu zabezpečeniu a k tovaru a službám (ďalej len “Smernica o rasovej rovnosti”) a (ii) Smernica Rady 2000/78/ES zo dňa 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, ktorá zakazuje diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie, náboženského vyznania, veku a zdravotného postihnutia v oblasti zamestnanosti (ďalej len “Smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní”). Pôsobnosť adntidiskriminačného práva Európskej Únie bola takto prostredníctvom vyššie uvedených smerníc významne rozšírená, nakoľko bolo uznané, že na naplnenie možnosti jednotlivých osôb dosiahnuť ich plný potenciál na trhu práce je nevyhnutné zabezpečiť ich rovnaký prístup k takým oblastiam ako sú zdratvotníctvo, vzdelávanie a bývanie.

K vyššie uvedeným smerniciam si na tomto mieste ešte dovolím dodať, že výslovne vylučujú, aby sa uplatňovali v prípade diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, keďže úprava diskriminácie na základe štátnej príslušnosti nachádza svoje zakotvenie v Smernici 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov. Podľa tejto smernice právo vstupu do iných členských štátov Európskej Únie a pobytu v nich majú len občania jednotlivých členských štátov Európskej Únie. Predpokladom občianstva Únie je občianstvo členského štátu Únie. To samozrejme neznamená, že štátni príslušníci iných členských štátov nie sú chránení smernicami o antidiskriminácii/rovnakom zaobchádzaní. Znamená to však, že pri podávaní sťažnosti na diskrimináčné správanie z dôvodu štátnej príslušnosti sa obeť bude musieť snažiť, aby sa takáto sťažnosť riešila buď na základe diskriminácie z dôvodu rasy alebo etnického pôvodu, alebo sa bude musieť odvolať na vyššie uvedenú smernicu o voľnom pohybe. 

V rámci Smernici o rasovej rovnosti a tiež aj v rámci Smernici o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní sa uvádza, že z nich nevyplýva žiadne právo na rovnaké zaobchádzanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín v súvislosti s podmienkami na vstup a pobyt. Smernica o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní uvádza, že nezakladá právo na rovnaké zaobchádzanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ani pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu a povolaniu. Štátni príslušníci tretích krajín však majú právo na rovnaké zaobchádzanie približne v rovnakých oblastiach, na ktoré sa vzťahujú smernice o antidiskriminácii, ak sa kvalifikujú ako „osoby s dlhodobým pobytom“ v súlade so smernicou Rady 2004/38/ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov.

2 VZŤAH ZAMESTNANCA A ZAMESTNÁVATEĽA

V prípade vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa sú prvky rovnosti eliminované nadradenosťou a podradenosťou jedného subjektu voči druhému. Tento princíp subordinácie jednak odlišuje občianske právo od pracovného no zároveň približuje pracovné právo skôr k správnemu právu. Keď uvažujeje o zásade rovnosti v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v spojitosti so zákazom diskriminácie, uvažujeme v intenciách vzťahu tejto zásady k určitému okruhu adresátov, ktorými sú samostatní zamestnanci. Zákaz diskriminácie v oblasti pracovného práva neznamená absolútnu rovnosť pred zákonom2 , ale rovnosť, ktorá subjektu garantuje splniť také podmienky, ktoré môže objektívne splniť v rovnakej situácii aj iný subjekt.

Zásada rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch má predovšetkým najmä vo vzťahu k zamestnancom právne garantovať rovnosť následkov pri uplatnení určitých vecných predpokladov. Hlavne výraz „vecný predpoklad“ je dôležitý, nakoľko prípadné nerovnaké zaobchádzanie môže byť akceptované len v prípade objektívneho dôvodu. Za diskrimináciu v oblasti pracovnoprávnych vzťahov treba považovať každú znevýhodňujúcu diferenciáciu zamestnancov, ktorá sa v pracovnoprávnych vzťahoch uskutočňuje a to bez oprávneného vecného dôvodu.3 Z toho vyplýva, že zásada rovnakého zaobchádzania nie je príkazom zákonodarcu, aby sa zamestnávateľ správal ku každému zamestnancovi úplne rovnako, ale je skôr zákazom rozdielneho správania sa zamestnávateľa, ak nemá na takéto správanie sa vecný dôvod. Samozrejme z teoretického hľadiska možno ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU