DOKAZOVANIE V SPRÁVNOM SÚDNICTVE

Dátum vydania článku 30.08.2015
Autor: JUDr. Ondrej Hvišč PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Správne súdnictvo je oblasť súdneho procesu, ktorého predmetom je preskúmanie rozhodovacej činnosti iných orgánov verejne moci. Princíp právneho štátu, ktorého vyjadrením je aj záväzok pre orgány verejnej moci rozhodovať vždy zákonne, musí byť poznateľný aj v dokazovaní správnych súdov a to v tom zmysle, aby posúdenie nezákonnosti nebolo vecou úvahy súdu o vhodnosti dôkazov, tam kde tento priestor na úvahu existuje, ale aby súdy boli spôsobilé rozhodovať aj nad rámec navrhnutých dôkazov v súlade so spomínaným záväzkom.

1 ÚVOD

Úlohou súdov v správnom súdnictve je napĺňanie princípu právneho štátu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t.j. aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Táto požiadavka je zároveň aj vyjadrením verejného záujmu na ústavnom a zákonnom dodržiavaní výkonu verejnej správy. Zároveň Ústava Slovenskej republiky ustanovuje právo každého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, aby sa obrátil na súd, a aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Aby súd posúdil túto zložitú ústavnú otázku, musí rozlišovať pravidlá posudzovania tohto práva na súdnu ochranu. Je zrejmé, že samotné právo na súdnu ochranu (spôsob ochrany) je závislé od práva, ktoré je predmetom súdnej ochrany a v tomto zmysle možno hovoriť aj o typizovaných zásadách rôznych typov súdnych konaní. Nachádzanie odpovede na otázku, či orgány verejnej správy konali na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, resp. reštriktívne vyjadrené, či bol na svojich právach niekto ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, je zisťovaním skutkového stavu v čase rozhodovania o konkrétnom subjektívnom verejnom práve. Dôležitosť tohto spôsobu nachádzania práva je vyjadrená v právnom poriadku tým, že ak súd nedostatočne zistí skutkový stav, resp. zo skutkových zistení, ktoré nemajú podľa obsahu spisu v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní ustáli právny záver, ktorý nemôže byť akceptovateľný, spravidla pôjde o porušenie práva na spravodlivý proces so všetkými následnými konzekvenciami.

Zisťovanie skutkového stavu veci je v zásade technika dokazovania v tom ktorom súdnom konaní podľa právnych zásad, ktoré sú im vlastné. Pri dokazovaní je vo všeobecnosti nevyhnutné rešpektovať zákonom stanovené kritéria pre uplatnenie materiálnej či formálnej pravdy. Takéto všeobecné delenie týchto základných zásad dokazovania postačí pre náš účel na uvedenie niekoľkých odlišností medzi dokazovaním v správnom súdnictve a dokazovaním v občianskoprávnom konaní. V správnom súdnictve platí zásada materiálnej pravdy pretože súd zodpovedná za riadne zistenie skutkového stavu. Keďže orgány verejnej správy musia dodržiavať zásadu ústavnosti a zákonnosti (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), o to viac musia súdne orgány dodržiavať pri svojej rozhodovacej činnosti tieto ústavné príkazy, pričom žalobca a žalovaný môžu niesť subjektívne dôkazné bremeno, keďže ide o kontradiktórny proces. V tomto kontexte možno konštatovať, že niektoré súčasné súdy rozhodujúce v správnom súdnictve, vnímajú správne súdnictvo ako občianskoprávne konanie, čo nie je správne už a vzhľadom na spôsob dokazovania. Tento jav je z časti vyvolaný aj zákonnou úpravou, ktorá odkazuje subsidiárne k aplikácii ustanovení, ktoré sú dané pre klasické sporové občianskoprávne konanie. Táto odkazovacia norma je zachovaná aj v novom Správnom súdnom poriadku a taktiež je táto právna úprava obsiahnutá s istými odchýlkami aj v českom Soudním řádu správním1 . Isteže, snaha o zistenie skutkového stavu by mala byť pravidlom pre každý typ súdneho procesu, avšak nemožno nevidieť rozdiel medzi zákonnými mantinelmi, ktoré sú dané pre zisťovanie pravdy tom ktorom konaní. V konaniach ovládaných zásadou formálnej pravdy by bol rozhodujúci subjekt považovaný za zaujatého, resp. za porušujúceho zásadu rovnosti účastníkov konania, ak by zisťoval skutkový stav nad rámec zákonom stanovených princípov. Táto aktivita rozhodujúceho súdu v správnom súdnictve, t.j. objektívne zistiť skutkový stav veci, je nevyhnutná. Táto diskrepancia medzi správnym súdnictvom a občianskoprávnym súdnictvom je v tomto ohľade určujúca aj pre posúdenie zákonnosti súdneho rozhodnutia.

2 ZÁSADY DOKAZOVANIA V SPRÁVNOM SÚDNICTVE

Ako bolo vyššie spomenuté, v správnom súdnictve platí zásada materiálnej pravdy. Táto určujúca právna zásada vyplýva z rigorózneho imperatívu vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne v povinnosti vykonávať verejnú správu len zákonne, za čo sa zaručuje štát. Táto zásada má význam aj v kontexte so zákonnou povinnosťou, ktorú prokurátor musí zohľadňovať pri návrhu podľa § 35 ods. 1 písm. b) OSP (žaloba proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu) v spojení s § 249 ods. 3 OSP. V tomto kontexte námietka účastníka konania, ale o to viac samotného správneho orgánu, na práva nadobudnuté v dobrej viere, nemôže byť v právnom štáte dôvodom odstúpenia od zásady dodržiavania zákonnosti a jej ochrany, ktoré sú základným predpokladom právneho štátu v zmysle čl. 1 Ústavy SR (pozri rozsudok NS SR č. k. 1 Sžo 283/2008 z 11.8.2009). Opačným výkladom by sme navodili právny stav, kde rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je nezákonné napr. z dôvodu neznalosti práva pracovníkom správneho orgánu, resp. možno aj úmyselne (čo by bolo predmetom trestného konania), by vždy zakladalo práva a povinnosti účastníkom správneho konania, pretože títo by mohli argumentovať tým, že dobromyseľne dôverovali zákonnému výkonu správy. Tento výklad nemožno prijať ako ústavne ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU