ÚSTAVNÁ KVALITA ODÔVODNENÍ V RÁMCI ROZHODOVACEJ PRÁVOMOCI SÚDOV

Autor: doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá analýzou súdnych rozhodnutí v kontexte zachovania práva na riadne, akceptovateľné, dostatočné a udržateľné odôvodnenia rozsudkov a uznesení v rámci rozhodovacej právomoci súdov Slovenskej republiky.

ÚVOD

V poslednej dobe sa stretávame s odôvodneniami uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré v princípe odmietajú zasahovať do odôvodnení napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov s tým, že sa v nich konštatuje, že uznesenie všeobecného súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a že medzi označenými základnými právami a rozhodnutím všeobecného súdu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie záveru o porušení konfrontovaných základných práv a slobôd. Iné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky na druhej strane uvádzajú, že rozhodnutia všeobecných súdov sa javia ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Európsky súd pre ľudské práva uvádza, že otázka, či všeobecný súd nesplnil svoju povinnosť uviesť dôvody, môže byť rozhodnutá iba vo svetle okolnosti konkrétneho prípadu s tým, že súd nie je povinný poskytnúť podrobnú odpoveď na každý argument nastolený stranami. Obe inštitúcie uvádzajú, že rozsudky súdov by mali adekvátne uvádzať dôvody, na ktorých sú založené s cieľom preukázať, že strany boli vypočuté a zabezpečiť verejný prieskum výkonu spravodlivosti (Hirvisaar v. Fínsko, č. 49684/99 z 27.9.2001).

Ústavnoprávne hľadisko odôvodnenia rozhodnutia sa však nezaoberá vecnou správnosťou (opodstatnenosťou) odpovede súdu na argument strany sporu, ale na to, či odpoveď na otázky relevantného charakteru má dostatočne vyčerpávajúci charakter. Otázka sa však musí týkať podstatného, resp. rozhodujúceho (významného, relevantného) argumentu sporu. To je taký argument, ktorý v prípade vyhodnotenia všeobecným súdom ako vecne správny (opodstatnený) by mal vplyv na rozhodnutie všeobecného súdu v zmysle vyhovenia alebo zamietnutia žaloby (ÚS SR sp.zn. III. ÚS 44/2011).1

Za najzaujímavejšiu otázku však možno považovať to, či všeobecné súdy majú povinnosť prihliadať na doterajšiu judikatúru. Ak ide o rozhodovanie iného senátu toho istého súdu v skutkovo a právne obdobnej veci, ako aj v prípade ak vyšší súd ako napríklad najvyšší súd rozhodol skôr inak, vtedy pre odchylné rozhodnutie sú potrebné presvedčivé dôvody (I. ÚS 110/07).

Predchádzajúca judikatúra najvyššieho súdu zohráva pomocnú interpretatívnu úlohu, pretože priamo na základe znenia procesného predpisu ústavný súd identifikuje význam procesnej normy, ako v prípade uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 366/2012 z 15.1.2013, kde Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil, že uloženie pokuty v blokovom konaní vždy podlieha súdnemu prieskumu, pretože vzdanie sa riadneho priestupkového konania uprednostnením blokového konania nemá za následok vzdanie sa práva na súdny prieskum, pričom dodal, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už pred napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydal takéto rozhodnutie, konkrétne rozsudok z 13.5.2010 sp.zn. 3 Sžo 19/2009 a rozsudok sp.zn. 1 Sžd 4/2011 z 27.9.2011, pričom v napadnutom rozsudku sp.zn.10Sžd/29/2011 z 16.11.2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyložil ustanovenie § 83 ods. 2 priestupkového zákona o potrebe vyčerpania riadneho opravného prostriedku v riadnom priestupkovom konaní takým spôsobom, že ho aplikoval aj na prípustnosť žaloby voči rozhodnutiu o pokute v blokovom konaní, hoci ustanovenie § 84 ods. 3 priestupkového zákona vylučovalo riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o pokute v blokovom konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky v danej veci uprednostnil takú argumentáciu, že na základe čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd priestupky patria medzi súdom preskúmateľné trestné veci s garanciou spravodlivého procesu a súčasne, že najvyšší súd nezohľadnil, že účastník blokového konania nemal možnosť využitia riadneho opravného prostriedku proti pokute uloženej v blokovom konaní. Podľa nášho názoru celú vec rieši Občiansky súdny poriadok v § 247 ods. 3 v zunení účinnom od 1.1.2003, ktorý stanovuje, že „Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.“

Toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je významné, a to preto, že konštatovalo, že „v tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor, podľa ktorého ak všeobecný súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Najvyšší súd sa v danom prípade len stroho odvolal na rozdielnosť skutkových situácií bez toho, aby sa vyjadril k aktuálnej právnej otázke. V posudzovanom prípade za uvedených okolností je teda nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu právnej istoty (obdobne III. ÚS 44/2011). Ústavný súd v postupe najvyššieho súdu vidí aj formalistický prístup, ktorý protirečí materiálnemu chápaniu právneho štátu a je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.“

Prvým rozhodnutím, kde Ústavný súd Slovenskej republiky prepojil otázku princípu právnej istoty s podstatne odchylným riešením tej istej alebo analogickej právnej otázky bez argumentačného vyrovnania sa so skoršími rozhodnutiami a s právom účastníka na súdnu ochranu bol nález sp.zn. III. ÚS 192/06 z 3.11.2006. ,,Povinnosťou krajského súdu v ďalšom konaní bude zaoberať sa aj právoplatným riešením nastolenej otázky v rozhodnutiach vydaných tak pred, ako i po napadnutom rozhodnutí (rozsudok najvyššieho súdu, rozsudky toho istého krajského súdu.“

Wilfing cituje názor českej proveniencie: „Nie je prípustné, aby súd odôvodnil odklon od iných svojich rozhodnutí v obdobných veciach poukázaním na súdne rozhodnutia (či už vlastné rozhodnutia alebo rozhodnutia iných súdov), ktoré neboli nikde zverejnené.“ 2 Je však zrejmé, že táto vysoká latka je nesplniteľná a slovenský ústavný súd ju vôbec nevyžaduje. Súčasne si dovoľujeme poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 2/2011 zo dňa 10. augusta 2011, v ktorom je uvedené, že ak konanie je vecne oslobodené od poplatkov, je oslobodený každý úkon v tomto konaní, teda konanie je ako celok oslobodené: „V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. c/ zákona o súdnych poplatkov s účinnosťou do 1. januára 2006. Išlo o vecné oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, ktoré vyplývalo priamo zo zákona. Konania taxatívne uvedené v § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sú oslobodené od poplatkovej povinnosti celé. Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa preto súdny poplatok neplatí.“ Uvedené práve platí aj na prípad, keď v čase, keď súdne konanie začalo, bolo toto konanie od súdnych poplatkov vecne oslobodené, ale po začatí konania došlo k zmene právnej úpravy a návrh na začatie konania sa spoplatnil a námietka zaujatosti spoplatnená zákonom č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 381/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012. Oslobodené od poplatkovej povinnosti je preto celé konanie, nie len žalobný návrh. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa predmetné vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Ak okresné súdy poukazujú na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa 30.3.2011, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch),“ je uvedený názor Ústavného súdu Slovenskej republiky potrebné podľa nášho názoru považovať

1. za omyl z dôvodu rozporu s dikciou § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého: „Od ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU