PRÁVO NA TLMOČNÍKA V SPRÁVNOM KONANÍ

1 ÚVOD

Z ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 zákona č. 460/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) sa odvodzuje právo súkromnej osoby na spravodlivý proces pred orgánom verejnej moci. Týmto orgánom je aj orgán verejnej správy, ako aj úradné osoby, ktoré uskutočňujú výkon verejnej správy v mene tohto orgánu. Základné právo na spravodlivý proces vo verejnej správe garantované Ústavou vyjadruje právo každej fyzickej osoby alebo právnickej osoby na taký právny stav, keď platná zákonná úprava zakotvuje procedurálny postup najmä pri vydávaní rozhodnutí správnych orgánov v správnom konaní. Ide o súčasť pozitívneho záväzku štátu – a to aj v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorým je Slovenský republika viazaná. Jeho cieľom je zabezpečiť, aby platná procesnoprávna úprava zodpovedala všeobecne uznávaným požiadavkám a štandardom, ktoré ako nespochybniteľné hodnoty musí právny a demokratický štát chrániť. Z tohto dôvodu súdy pri poskytovaní ochrany súkromným osobám v prípadoch, keď nejestvuje príslušná zákonná úprava, ktorá by zodpovedajúce procesné princípy explicitne zakotvovala, alebo v prípadoch, keď je zákonná úprava v tomto ohľade nedostatočná, zvyknú aplikovať (všeobecné) právne princípy odvolávajúc sa na Ústavu a tiež na medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a majú prednosť pred zákonom.1 Príkladom uvedeného postupu je vyvodenie a aplikácia práva na tlmočníka v správnom konaní.

2 ANALÝZA SÚČASNEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY

Právo na tlmočníka je upravené (garantované) v súdnych konaniach. Podľa § 18 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a zároveň je garantované ich právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, pričom trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18 OSP) platí štát. Uplatnenie tohto práva je odzrkadlením rovnosti účastníkov súdneho konania podľa článku 47 ods. 3 Ústavy, a preto nie je porušením práva účastníka konania na rovnosť v konaní, ak súd umožní niektorému z účastníkov používať iný ako slovenský jazyk.

V trestnom konaní je zásada práva na tlmočníka a prekladateľa do jazyka, ktorému osoba zúčastnená na konaní rozumie, vyjadrená v § 2 ods. 20 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „TP“), podľa ktorého „Ak obvinený, jeho zákonný zástupca, podozrivá osoba, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.“ Táto zásada je ďalej konkretizovaná v § 28 TP. Ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne aj zapisovateľ. Ak je potrebné preložiť zápisnicu o výpovedi alebo inú písomnosť, priberie sa prekladateľ opatrením.

Čl. 6 ods. 1 Dohovoru zakotvuje právo na spravodlivé súdne konanie, pričom jeho aplikácia na správne konanie prichádza do úvahy vtedy, ak sa rozhoduje o občianskom práve alebo záväzku alebo o trestnom obvinení (v podmienkach správneho práva o správnych deliktoch). Právo na bezplatnú pomoc tlmočníka v trestnom konaní je upravené v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru, ktorý garantuje každému, kto nerozumie jazyku používanému pred súdom, alebo ak týmto jazykom nehovorí, mať bezplatnú pomoc tlmočníka.

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) sa vo vzťahu k tlmočníkovi zmieňuje iba v § 31 ods. 5 v súvislosti s trovami konania: „Náhrada hotových výdavkov a poskytovanie odmien znalcom a tlmočníkom sa spravuje osobitnými právnymi predpismi.“ Z danej formulácie vyplýva odkaz na osobitné predpisy, pôjde najmä o zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“). Predovšetkým je potrebné uviesť, že právne postavenie znalca a tlmočníka v správnom konaní nie je rovnaké. Preto uplatnenie § 36 Správneho poriadku per analogiam neprichádza do úvahy, nehľadiac na to, že pre postup per analogiam neexistujú zákonné predpoklady. Právne postavenie znalca je upravené v druhom oddiele tretej časti správneho poriadku o zisťovaní podkladov pre rozhodnutie. Znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov a znalec je osoba, ktorá má špecifické postavenie v procese dokazovania. Rozhodnutie o ustanovení znalca je procesným rozhodnutím, v ktorom správny orgán jednostranne určuje najmä pribratie konkrétneho znalca, problematiku, v ktorej má znalec podať znalecký posudok, otázky, na ktoré má v znaleckom posudku odpovedať a lehotu, v ktorej má znalecký posudok predložiť. Podrobnosti o obsahu znaleckého posudku upravuje § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. Tlmočník nepôsobí len v procese dokazovania, ale v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Podľa § 20 zákona č. 382/2004 Z. z. tlmočnícka činnosť je špeciálna činnosť vykonávaná tlmočníkom za podmienok ustanovených v citovanom zákone pre potreby zadávateľa. Výsledok tlmočenia je určený na jednorazové vnímanie konkrétnej situácie z hľadiska používania rôznych jazykov a umožňuje komunikáciu medzi osobami používajúcimi odlišné jazyky.2

Správny poriadok teda na rozdiel od OSP a TP priamo neupravuje právo účastníka konania konať vo svojej materčine. Postavenie tlmočníka v správnom konaní sa odvíja od čl. 47 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého ten, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. Právo na tlmočníka sa vzťahuje podobne ako právo na právnu pomoc nielen v konaní pred súdmi, ale aj inými štátnymi ...