ÚSTAVNOPRÁVNE ASPEKTY SPOPLATNENIA ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI V ČR A SR

Autor: Mgr., Barbora Blašková
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Ústavné úpravy v Slovenskej republike a v Českej republike garantujú právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Judikatúra ústavných súdov oboch štátov je jednotná v tom, že právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť bezvýhradne neznamená, že by určitá časť poskytovanej zdravotnej starostlivosti nemohla byť spoplatnená. Ide o tú časť zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah štandardnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia. Autorka v príspevku analyzuje vývoj a tendencie spoplatnenia zdravotnej starostlivosti v oboch krajinách. Predmetom jej pozornosti je aj nález ÚS ČR zo dňa 20.6.2013, pod sp. zn. Pl. ÚS 36/11, ktorý sa zaoberá otázkou rozdelenia zdravotnej starostlivosti na starostlivosť základnú (hradenú z prostriedkov verejného zdravotného poistenia) a starostlivosť nadštandardnú (ekonomicky náročnejšiu). Zaoberá sa aj otázkou ústavného súladu zvýšenia poplatku za hospitalizáciu a otázkou prípustnosti ukladania sankcií poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zo strany zdravotných poisťovní.

1 ÚSTAVNÁ ÚPRAVA PRÁVA NA BEZPLATNÚ ZDRAVOTNÚ STAROSTLIVOSŤ

Právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť ako súčasť práva na ochranu zdravia patrí k sociálnym právam patriacim do práv druhej generácie. V slovenskej ústavnej úprave je uvedené v druhej vete čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“): „Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“

Článok 40 Ústavy SR upravuje okrem už spomínaného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť aj iné právo, rozdielneho významu a obsahu, a to v prvej vete citovaného článku v znení: „Každý má právo na ochranu zdravia“, ktorým sa zaručuje právo na ochranu zdravia. Toto právo priznáva Ústava SR každému bez výnimky (teda fyzickým osobám, keďže zdravie je vlastnosťou biologických organizmov), v spojení s čl. 52 ods. 2 Ústavy SR z toho možno vyvodiť, že právo na ochranu zdravia majú aj cudzinci. Ide o preventívnu ochranu zdravia, ktorá zahŕňa aj ochranu zdravia v chorobe, či už z pohľadu krátkodobého alebo dlhodobého narušenia zdravia.

Na druhej strane okruh subjektov práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky na základe zdravotného poistenia je užší, čo vyjadruje pojem „občania“ v texte ustanovenia čl. 40 Ústavy SR. To znamená, že toto právo nepatrí cudzincom a tiež ani osobám bez štátnej príslušnosti. 

Druhú vetu tohto ustanovenia však treba vykladať tak, že občania majú právo nielen na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, ale aj na zdravotnícke pomôcky poskytované zo zdravotného poistenia. Rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej z nákladov zdravotného poistenia, ako i okruh subjektov povinných platiť zdravotné poistenie a iné podmienky, ustanoví v zmysle ústavnej úpravy zákon.

Obdobná úprava práva na ochranu zdravia, ako aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je v čl. 31 Listiny základních práv a svobod, ktorá je podľa čl. 3 a čl. 112 ods. 1 Ústavy Českej republiky (ďalej len „Ústava ČR“) súčasťou ústavného poriadku Českej republiky.1 Z obsahového hľadiska (aj vzhľadom na spoločnú históriu) je česká úprava práva na ochranu zdravia, teda aj práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, rovnaká. Rozdiely sa však začínajú prejavovať v ustanoveniach zákonov, ktoré upravujú podmienky výkonu týchto práv vzhľadom na ich nespočetné novely vyplývajúce z viacerých pokusov o reformovanie zdravotníctva a nemenej tiež aj z judikatúry ústavných súdov oboch krajín.

Z hľadiska porovnávacieho ústavného práva je nutné povedať, že samotná úprava organizácie zdravotníctva, poskytovania zdravotnej starostlivosti alebo zaručenia práva na zdravie je zriedkavým objektom ústavnej úpravy.

Podľa viacerých autorov odbornej literatúry je úprava práva na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR považovaná za výsledok nepochopenia spoločenských zmien po roku 1989,2 čo sa následne odráža aj v nedostatkoch v jeho uplatňovaní. V článku rozoberieme vývoj spoplatnenia zdravotnej starostlivosti na území SR a následne na území ČR s poukazom na najzásadnejšie reformy a judikatúru ústavných súdov oboch krajín, ktoré ovplyvnili samotný smer vývoja spoplatnenia zdravotnej starostlivosti. V príspevku sa zaoberáme aj reformami zdravotníctva (najmä v SR) čiastočne aj z ekonomického pohľadu, nakoľko zdravotníctvo ovplyvňuje okrem iného aj konkrétny stav ekonomiky.

2 VÝVOJ SPOPLATNENIA ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI NA ÚZEMÍ SR

Od počiatku zakotvenia práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť do Ústavy SR spôsobuje aplikačné problémy pojem „bezplatnosť“ a jeho výklad.

Otázka bezplatnosti zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia sa preto stala predmetom konania pred Ústavným súdom SR, sp. zn. PL. ÚS 38/03, v ktorom navrhovatelia žiadali vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení s Ústavou SR a do rozhodnutia vo veci samej pozastaviť účinnosť napadnutých ustanovení.

Namietaným zákonom bol zákon č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (rovnako bol namietaný aj zákon č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku a zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení), ktorý nadobudol účinnosť 1. júna 2003. Napadnuté boli ustanovenia, ktoré zaviedli pojem "služby súvisiace so zdravotnou starostlivosťou", pričom tieto služby už nie sú súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto nie sú poskytované v rámci ústavného práva občanov na zdravotnú starostlivosť bezplatne. Z tohto zákona je možné badať prvotné tendencie spoplatnenia zdravotnej starostlivosti v podmienkach SR.

Navrhovatelia svoj návrh odôvodnili tým, že „vzhľadom na charakter a podstatu plnení, ktoré zákonodarca zaradil pod pojem súvisiace služby, nie je možné súhlasiť s tým, že vymedzené služby už nie sú súčasťou práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť v zmysle článku 40 Ústavy Slovenskej republiky. Tieto služby sú neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti a preto musia byť v rámci článku 40 ústavy poskytované na základe zdravotného poistenia bezplatne. Zaradenie týchto služieb mimo pojmu zdravotnej starostlivosti je prísne účelové a neodôvodnené. Určité činnosti, ktoré sú jednoznačne súčasťou zdravotnej starostlivosti, nemožno iba formálnou zmenou ich názvu umelo vyňať spod pôsobnosti článku 40 ústavy s cieľom obísť ústavné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.“3

Navrhovatelia teda v zmysle citovaného považovali tieto služby za umelo vyňaté spod pôsobnosti čl. 40 Ústavy SR prostredníctvom formálnej zmeny názvu (súvisiace služby), čím sa malo obísť základné právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na bezplatné zdravotnícke pomôcky.

Na druhej strane cieľom zákonodarcu bolo nájsť adekvátne riešenie na zabezpečenie príjmov a výdavkov a dosiahnutie rovnováhy v rámci zdravotného poistenia, avšak bol pri tom limitovaný zodpovednosťou rešpektovania ústavou garantovaného základného práva na zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia.

Ústavný súd SR sa vo svojom náleze vysporiadal so situáciou tak, že uviedol: „Ústava Slovenskej republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje zákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť.

Diferencovaná právna úprava určitých otázok je možná a nesignalizuje sama osebe porušenie ustanovení Ústavy Slovenskej republiky. Musí však mať svoje opodstatnenie a zmysel a nesmie narúšať princíp právnej úlohy a princíp rovnosti a musí zodpovedať kritériám proporcionality.“4

Pri svojom rozhodovaní sa teda Ústavný súd musel popasovať s otázkou, či je zavedenie poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti spôsobilé ohroziť občana v jeho prístupe k právu podľa čl. 40 Ústavy SR a či je možné inštitút služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti skutočne oddeliť od samotnej zdravotnej starostlivosti. Taktiež sa zaoberal otázkou, či je zaťaženie občana platobnou povinnosťou únosné a či mu neznemožňuje jeho prístup k zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd dospel pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti a zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku s označenými článkami Ústavy SR nakoniec k názoru, že zavedenie poplatkov za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v takom rozsahu, ako sú upravené v napadnutých ustanoveniach predmetných zákonov, nemôže zasiahnuť do integrity občana do takej miery, že by to znamenalo zásah do jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je potrebné zdôrazniť, že ani Ústavný súd SR, ba v konečnom dôsledku ani navrhovateľ nenamietal, že bezplatnosť zdravotnej starostlivosti neznamená, že sa poskytuje celkom zadarmo, keďže túto myšlienku vylučuje už samotný princíp poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia. Tento názor podporuje tiež skutočnosť, že nie všetky úkony vykonané v zdravotníckom zariadení sú výkonmi zdravotnej starostlivosti, čo vyplýva aj zo samotného čl. 40 Ústavy SR, ktorý negarantuje bezplatnosť všetkých úkonov vykonaných v zdravotníckych zariadeniach. Z tohto dôvodu je teda možné rozlíšiť výkony podliehajúce režimu čl. 40 Ústavy SR a tiež výkony, ktoré súvisia s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, avšak nemajú povahu priamej realizácie zdravotnej starostlivosti.

K tomuto právnemu názoru Ústavného súdu SR uviedli svoje odlišné stanovisko sudcovia ústavného súdu Ľ. Gajdošíková a E. Bárány, ktorí naopak dôvodili, „že znenie čl. 40 druhej vety Ústavy SR neumožňuje, aby sa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia požadovala akákoľvek platba. Výraz „bezplatná“, použitý v čl. 40 ústavy totižto svojou podstatou nepripúšťa mieru alebo odstupňovanie bezplatnosti, lebo sám je presným vyjadrením miery.“5

I keď je tu niekoľko argumentov, pre ktoré je možné súhlasiť s názorom väčšiny sudcov Ústavného súdu SR v predmetnej veci, skôr sa stotožňujeme s názorom sudcov prezentujúcich svoje odlišné stanovisko, pretože pri zohľadnení gramatického významu pojmu bezplatnosť, čo je absolútnou kategóriou, nie je možné pripustiť jej akúsi modifikáciu z hľadiska odstupňovania jej miery.

Už z prezentovania odlišného stanoviska dvoch sudcov Ústavného súdu SR možno badať, že ani v takej inštitúcii akou je Ústavný súd SR, ktorý je oprávnený podávať výklad Ústavy SR a rozhodovať o súlade zákonov s Ústavou SR, nie je názorová jednotnosť na danú problematiku. Preto stojí za zváženie prípadná novelizácia čl. 40 Ústavy SR.

Pokiaľ ide o významné reformy, ktoré ovplyvnili smerovanie zdravotníctva, je potrebné poznamenať, že zdravotníctvo je predmetom záujmu ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU