OCHRANA VERITEĽA V TRESTNOM ZÁKONE V KONTEXTE VYBRANÝCH INŠTITÚTOV SÚKROMNÉHO PRÁVA

Autor: JUDr. Tomáš Lisánsky
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Autor sa v príspevku zaoberá vybranými skutkovými podstatami trestných činov obsiahnutých v osobitnej časti Trestného zákona, pričom zvláštnu pozornosť venuje prípadom súvisiacich s právnymi vzťahmi upravenými normami súkromného práva. V tejto súvislosti príspevok analyzuje najmä možné kazuistické situácie vo vzťahu k postúpeniu pohľadávky alebo realizáciou záložného práva. Súčasne je v príspevku venovaný priestor i prípadom, v ktorých dochádza zo strany oprávnených subjektov k vzneseniu námietky premlčania alebo preklúzii.

Úvod.

Existencia veriteľa a dlžníka v mutuálnom a právami a povinnosťami vzájomne korešpondujúcom právnom vzťahu je podmienená najmä záväzkovým vzťahom. Môže ísť teda o záväzkový vzťah majúci pôvod v zmluve, ale takisto aj v spôsobení škody či v daňovej, colnej, alebo inej zákonnej povinnosti. Z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať (dodať zaplatený tovar alebo zaplatiť zaň peniaze), konať (vykonať opravu alebo zhotoviť dielo), niečoho sa zdržať (dočasne nevyužívať určitú nehnuteľnosť) alebo niečo strpieť (umožniť prejazd cudzích motorových vozidiel cez svoj pozemok. Záväzok pritom môže byť peňažný, nepeňažný alebo môže v sebe obsahovať kombináciu uvedených predmetových charakteristík; samozrejme, v prípade zložitejších záväzkovoprávnych vzťahoch možno skúmať duplicitu postavenia veriteľa a dlžníka, nakoľko dva rôzne subjekty môžu byť zároveň v medziach konkrétneho záväzkového vzťahu tak veriteľom, ako aj dlžníkom (napríklad kúpna zmluva a pod.).
Rovnako je ťažiskovým pojmom, ktorý je predmetom skúmania trestného práva hmotného v citovanom kontexte aj pojem majetok. Majetkom rozumieme súhrn všetkých majetkových hodnôt, teda vecí (§ 130 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona), pohľadávok, iných práv a ďalších peniazmi oceniteľných hodnôt podľa § 6 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je v kontexte trestných činov poškodzujúcich osobu veriteľa základným kvalifikačným znakom konanie páchateľa, ktoré má priamy vplyv na skutočnosť, či vôbec a v akej prípadnej výške bude uspokojená pohľadávka veriteľa.
Pri rešpektovaní princípu ultima ratio vo vzťahu k majetkovým trestným činom je teda potrebné koncentrovať sa tak na relevantné ustanovenia civilného práva hmotného, nakoľko z citovaného princípu vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná prostriedkami civilného práva a až v prípade, ak je rozsah takto poskytnutej ochrany neúčinný z dôvodu vysokej intenzity porušenia súkromnoprávnych vzťahov je namieste zvažovať aplikáciu príslušných ustanovení Trestného zákona.

I. Niekoľko poznámok k premlčaniu.

Premlčanie ako tzv. všeobecný inštitút civilného práva vyjadruje oslabenie práva spočívajúce v tom, že po uplynutí premlčacej lehoty, v ktorej sa právo neuplatnilo, súd nemôže veriteľovi priznať premlčané právo v prípade, ak dlžník vznesie námietku premlčania. Inak povedané, uplatnenie a vymáhanie práva oslabeného námietkou premlčania štátnym orgánom na tom príslušným je vylúčené, pričom povinnosť plniť je transformovaná na naturálnu obligáciu. Či sa účinky premlčania v konkrétnom prípade aj uplatnia, závisí od vôle oprávneného subjektu. 3
V trestnom práve možno nájsť kazuistické vyjadenie vzťahujúce sa k uplatneniu námietky premlčania napríklad v prípade, že osoba A ako dlžník odstraňuje svoj majetok s úmyslom, aby došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky osoby B - veriteľa v čase, keď už je pohľadávka veriteľa premlčaná. V tomto prípade je možné dospieť k záveru, že v citovanej situácii nie je možné konštatovať naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 a nasl. Trestného zákona, nakoľko dlžník je oprávnený vzniesť námietku premlčania v príslušnom civilnoprávnom vzťahu a ide o legálny výkon práva dlžníka subsumovateľný pod § 28 ods. 1 Trestného zákona. 4 Podstatou možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa podľa § 239 Trestného zákona je, okrem iného, aj to, že pohľadávka veriteľa je vo všeobecnej rovine vymáhateľná. Musí ísť teda o takú pohľadávku, ktorej splnenie je možné vynútiť a to prípadne aj proti vôli dlžníka. Skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona teda nechráni majetok veriteľa, ktorý disponuje nevymáhateľnou pohľadávkou voči dlžníkovi (ne- vymáhateľnými pohľadávkami sú napríklad tzv. naturálne pohľadávky, pri ktorých je síce veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka plnenie, avšak svoju pohľadávku nemôže úspešne uplatňovať na súde - napríklad pohľadávky vzniknuté z titulu výhry v stávke alebo hry, respektíve ju síce uplatňovať môže, ale nemôže byť na súde úspešný proti vôli dlžníka - napríklad pohľadávky premlčané), pretože podstatou tohto trestného činu je, aby veriteľ nestratil možnosť s úspechom realizovať svoje zákonné právo na nútené náhradné uspokojenie svojej pohľadávky z dlžníkovho majetku.
Z tohto pohľadu sa pri výklade znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa považuje za nevymáhateľnú pohľadávku aj pohľadávka premlčaná, pretože ju nie je možné vymáhať proti vôli dlžníka (ten môže úspešne vzniesť námietku premlčania), pričom najneskôr okamih, kedy dlžník začne uskutočňovať konanie, ktorého dôsledkom má byť zmarenie možného uspokojenia veriteľa premlčanej pohľadávky možno považovať za konkludentný prejav vôle dlžníka neuspokojiť pohľadávku veriteľa. K opačnému záveru by však bolo možné dospieť v prípade, ak sa dlžník zbavuje majetku použiteľného na uspokojenie dotknutej pohľadávky v čase, keď ešte nie je premlčaná. V takom prípade ide totiž o pohľadávku plne vymáhateľnú a skutočnosť, že k jej premlčaniu dôjde až po dokonaní príslušného trestného činu, nespôsobuje akúkoľvek spätnú dedukciu vo vzťahu k zániku trestnej zodpovednosti osoby A ako dlžníka, nakoľko nie je bez relevancie, že dlžník v dôsledku uvedeného zavineného konania nedisponuje v čase, keď je možné uspokojiť pohľadávku, žiadnym majetkom spôsobilým na uspokojenie veriteľa.
Nemožno opomenúť skutočnosť, že na to, aby bolo možné určité konanie dlžníka ako subjektu civilnoprávneho vzťahu kvalifikovať ako výkon práva a povinnosti je takisto jeho súlad so všeobecne záväzným právnym predpisom, resp. to, že uvedené konanie tento predpis neobchádza.
Na tomto mieste autor poznamenáva, že neexistujúcim právom a záväzkom predpokladaným v § 239 ods. 1 písm. c) Trestného zákona je také právo alebo záväzok, ktoré neexistuje - povedané inými slovami, zaniklo, pričom k jeho zániku mohlo dôjsť napríklad prekódovaním alebo splnením. Nie je ním teda také právo alebo záväzok, ktoré už boli premlčané, nakoľko tieto naďalej existujú (len sa ich nemožno domáhať na súde bez rizika, že dlžník vznesenie námietku premlčania). Primerane možno postupovať i vo vzťahu k § 239 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktoré v tomto vzťahu rovnako vylučuje kriminalizáciu veriteľa v prípade, ak tento na majetok dlžníka uplatňuje premlčanú pohľadávku; povinnosť dlžníka splniť premlčaný dlh totiž zaniká až uplatnením námietky premlčania. Nie je totiž v žiadnom prípade povinnosťou veriteľa oznamovať, že jeho pohľadávka je premlčaná, čo je navyše možné vztiahnuť aj vo vzťahu k aktivite veriteľa pri prihlasovaní jeho pohľadávky do konkurzu. Rozlične by však bolo možné na konanie veriteľa nahliadať v prípade, ak by predstieral skutočnosť, že jeho pohľadávka premlčaná nie je (napr. falšovaním listiny o uznaní dlhu a i.). V tejto súvislosti by rozhodne mohlo ísť o spáchanie trestného činu podvodu, resp. trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. 5 V prípade, ak vo vzťahu k dlžníkovi konštatujeme existenciu dvoch a viacerých veriteľov môže dôjsť takisto k situácii, ak dlžník plní k jednému z veriteľov premlčanú pohľadávku bez toho, aby vzniesol námietku premlčania. Podľa názoru autora nie je možné toto konanie právne kvalifikovať ako trestné, nakoľko napríklad pod pojem „čiastočné zmarenie uspokojenia veriteľa“ rozhodne nemožno subsumovať zaplatenie skutočnej pohľadávky, resp. nízke ocenenie majetku. Naviac, Predpokladom naplnenia objektívnej stránky citovaného trestného činu je teda splatnosť existujúcej pohľadávky; v prípade konania vo vzťahu k nesplatnej pohľadávke by mohlo ísť o pokus. 7

Podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona, čin inak trestný nie je trestným činom, ak ide o výkon práva alebo povinnosti vyplývajúcich zo všeobecne záväzného právneho predpisu, z rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci, z plnenia pracovných či iných úloh alebo zo zmluvy, ktorá neodporuje všeobecne záväznému právnemu predpisu ani ho neobchádza; spôsob výkonu práv a povinností nesmie odporovať všeobecne záväznému právnemu predpisu. V tejto súvislosti je obzvlášť významné poukázať na § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Absolútne neplatný právny úkon, je právny úkon, ktorý nie je dovolený. O takúto nedovolenosť a teda absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide vtedy, ak svojím obsahom, alebo účelom odporuje zákonu, alebo zákon obchádza.
Vyvodzovanie trestnej zodpovednosti dlžníka je teda vo vyššie naznačených konotáciach zjavne problematické; môže síce vykazovať znaky konania realizovaného v úmysle ukrátiť veriteľa, avšak trestná zodpovednosť prichádza do úvahy až po uplynutí pomerne dlhého času v prípade, že sa vôbec podarí preukázať, že označené konanie nie je výkonom práva podľa § 28 Trestného zákona, ale ide o zneužitie práva vykonané v úmysle dosiahnuť premlčanie uvedenej pohľadávky a s tým spojené zmenšenie majetku veriteľa. Podstatným kvalifikačným predpokladom je teda vo vzťahu k § 28 a nasl. Trestného zákona subjektívne kritérium osoby konajúcej v rámci výkonu práv a povinnosti a v otázke naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty dotknutého trestného činu zároveň skúmať aj jej úmysel vyhnúť sa takémuto výkonu aj napriek vyššie uvedenému právnemu stavu umožňujúcemu veriteľovi uspokojiť sa z majetku svojho dlžníka.
Z novšej judikatúry je zrejmé, že námietka premlčania môže vo svojej podstate byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy, vzhľadom na ich zapracovanie v civilnom kódexe do základných princípov (§ 3 Občianskeho zákonníka), ako aj v časti týkajúcej sa platnosti právnych úkonov (§ 39 Občianskeho zákonníka), predstavujú, popri kogentných zákonných ustanoveniach jeden z limitov, teda ohraničení autonómie právnych subjektov v súkromnom práve. Dobrým mravom pritom zásadne neodporuje samotné uplatňovanie námietky premlčania oprávnenou osobou, nakoľko inštitút premlčania slúži v právnom poriadku najmä istote právnych vzťahov. Zároveň ide o zákonný inštitút použiteľný vo vzťahu k zákonom predpokladanému rozsahu práv. Uplatnenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi by bolo namieste konštatovať napríklad vtedy, ak by bolo výrazom zneužitia práva na úkor účastníka právneho vzťahu, ktorý svojim konaním márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a zánik nároku v dôsledku premlčania by predstavoval v pomere s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva neprimerané tvrdý postih. Tieto okolnosti by naviac museli byť naplnené v takej intenzite, aby tieto odôvodňovali významný zásah do právnej istoty práve v prípade, keď by súd odoprel inak oprávnenému subjektu právo účinne vzniesť námietku premlčania.
Uvedené platí najmä v kontexte takej skutkovej situácie, ak by bolo vznesenie námietky premlčania právnym úkonom majúcim síce oporu v hmotnom práve, avšak vykonaným rýdzo za účelom poškodenia subjektu, voči majetkovému právu ktorého smeruje, teda ak by sa jednalo o šikanózny právny úkon. Je teda dôvodné dospieť k takému záveru, že pri eventuálnom šikanóznom ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU