OCHRANA OSÔB PRI SPRÁVE ICH MAJETKU PROSTREDNÍCTVOM TRESTNÉHO ČINU PORUŠOVANIA POVINNOSTI PRI SPRÁVE CUDZIEHO MAJETKU [1]

Autor: JUDr., Stanislav Mihálik, PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Autori sa v predmetnom príspevku zameriavajú na ochranu osôb pri správe ich majetku prostredníctvom trestného činu porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku. Ide o jeden z trestných činov, prostredníctvom ktorých zabezpečuje Trestný zákon ochranu veriteľov. Autori sa na predmetnú problematiku nezameriavajú len z hľadiska analytického, teda trestnoprávnej charakteristiky, ale rovnako z hľadiska praktického, teda rozhodovacej praxe súdov (s dôrazom na výkladovú rovinu predmetných ustanovení).

1 ÚVODOM

Projekt VEGA pod názvom „Právna ochrana ucastníkov ekonomicko-pravnych vzťahov s akcentom na trestnoprávnu ochranu veriteľov“ (vedúcim projektu je doc. JUDr. Eduard Burda, PhD.) sa v čase dokončenia predkladaného príspevku nachádza v treťom, a teda finálnom roku jeho realizácie. Podstata projektu v najširších súvislostiach v zmysle žiadosti o finančný príspevok spočíva v interdisciplinárnom vedeckom rozbore právnej úpravy vybraných trestných činov, ktoré slúžia na ochranu účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov, predovšetkým, avšak nielen veriteľov. Medzi uvedený základný rámec vybraných trestných činov je možné zaradiť aj trestný čin Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku v zmysle § 237 a 238 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej „Trestný zákon“ alebo „TZ“).
Ak vnímame za jeden zo základných cieľov projektu poskytnutie viacdimenzionálneho pohľadu na problematiku ochrany účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov, v danom prípade najmä subkategóriu tých osôb, ktorých majetok je spravovaný inými osobami, načrtnutý trestný čin predstavuje priam ideálny predmet skúmania. Tento v sebe zahŕňa problematiku, ktorú nie je možné poňať len možnosťami trestného práva, ale prostredníctvom blanketovej povahy právnej normy výrazne interdisciplinárne (najmä s ohľadom na dosah noriem civilného, obchodného či rodinného práva.
Otázka ochrany osôb pri správe ich majetku v sebe navyše poníma výrazný aplikačný prvok, keďže na prvý pohľad pomerne strohá dikcia základných skutkových podstát trestného činu v zmysle § 237 a 238 TZ je spojená s výraznými interpretačnými úskaliami, ktoré sa nie len v poslednej dobe stali predmetom posudzovania Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Trestnoprávne kolégium NS SR“), práve uvedené predstavuje v predkladanom príspevku akúsi špeciálnu časť (nadväzujúc na časť teoreticko-analytickú).

2 TRESTNOPRÁVNA CHARAKTERISTIKA TRESTNÉHO ČINU PORUŠOVANIE POVINNOSTI PRI SPRÁVE CUDZIEHO MAJETKU

Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku predstavuje jeden z pomerne klasických majetkových trestných činov, ktorý je možné v rámci vnútornej doktrinálnej stratifikácie predmetnej hlavy Trestného zákona zaradiť medzi trestné činy, ktorými je poškodzovaný majetok, presnejšie majetok cudzí. Základné východisko v rovine de lege lata predstavujú už spomenuté § 237 a 238 T restného zákona,[2] na trestnoprávnu charakteristiku ktorých bude uvedená časť príspevku zameraná.
Predmetný majetkový trestný čin je z hľadiska formálneho obsiahnutý v rámci dvoch paragrafov, každý z nich obsahuje práve jednu základnú skutkovú podstatu. Z hľadiska komparatívneho, presnejšie z pohľadu znakov, ktoré dané znenia diferencujú, je základnou odlišnosťou subjektívna stránka (úmyselný vs. nedbanlivostný trestný čin), výška škody, ktorá je znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu (malá škoda vs. škoda značná), v neposlednom rade je rozlišujúcim kritériom širšie koncipovaná objektívna stránka v rámci úmyselnej formy daného trestného činu, teda v zmysle § 237 TZ.
In concreto, práve spomenutý § 237 TZ je doktrínou (nie pozitívnoprávne) označovaný ako úmyselné porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, práve subjektívna stránka aj z uhlu vnímania doktríny považovaná za diferenciačne najvýznamnejší prvok. Objektom predmetného trestného činu je logicky a na prvý pohľad zreteľne ochrana cudzieho majetku pri jeho spravovaní alebo opatrovaní. V súvislosti s uvedeným vznikajú hneď dva interpretačné problémy. V prvom rade, ako je potrebné vnímať majetok, v prípade druhom, čo všetko je potrebné výkladovo obsiahnuť pod spojenie cudzí majetok. Odpoveď v prvom prípade je doktrinálne všeobecne akceptovaná, to znamená, že pojem majetok je potrebné vnímať naozaj extenzívne, aj za zahrnutia iných majetkových hodnôt,[3] rovnako tak vecí v spoluvlastníctve páchateľa. Ostatná uvedená dikcia potom logicky odpovedá aj na otázku, čo je vlastne cudzím majetkom v zmysle uvedenej skutkovej podstaty, a to, že cudzí majetok je majetok, ktorý nepatrí v celku alebo aj v časti páchateľovi. Z hľadiska stránky objektívnej platí, že podstatou je porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok vyplývajúcej zo všeobecnej záväzného právneho predpisu, z právoplatného rozhodnutia na základe zákona alebo zo zmluvy. Z hľadiska uvedených foriem stojí za uváženie to, či predmetné formy sú navzájom ekvivalentné alebo predmetnou dikciou načrtol zákonodarca subsidiaritu v prípade konkurencie okolností. Jednoznačne sa prikláňame k prvej úvahe. V súvislosti s objektívnou stránkou tiež platí, že podstatnou okolnosťou (tak ako to ustanovuje právna úprava) je vznik škody v kauzálnej súvislosti s predmetným konaním (ktoré je v rozpore so všeobecnejším alebo špeciálnym vymedzením obsahu predmetnej povinnosti, uvedené platí ako vo vzťahu ku konaniu aktívnemu, tak aj k opomenutiu), nie však potenciálne či prípadne reálne obohatenie páchateľa.

Hoci môže dosah predmetnej skutkovej podstaty pôsobiť z hľadiska zvoleného názvu nanajvýš mätúco, subjektom trestného činu môže byť naozaj široká množina osôb spravujúcich alebo opatrujúcich majetok, ktorým môže táto povinnosť vzniknúť na základe vyššie spomenutých skutočností. Účelom teda jednoznačne nie je len postihovanie osôb v súvislosti s konkurzným či vyrovnacím konaním, hoci predkladaný príspevok sa zameriava práve na uvedenú podmnožinu načrtnutej sféry. Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok predstavuje tú okolnosť, ktorá posúva požiadavky na páchateľa do roviny osobitnej, až konkrétnej (teda hovoríme o páchateľovi konkrétnom), uvedené však platí z dôvodu požiadavky na existenciu určitého osobitného postavenia (prípadne spôsobilosti) subjektu, nie však na základe jej špecifickej vlastnosti.[4] Opomenúť nemožno ani stránku subjektívnu, ktorá je spravidla považovaná v spleti znakov skutkovej podstaty trestného činu za najmenej problematickú (ergo najjednoduchšie určiteľnú), v súvislosti s uvedeným platí, že úmysel musí pokrývať aj samotné porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok (nepokrýva teda len vznik škody).
Z hľadiska základného náčrtu problematiky, ako bolo uvedené, nedbanlivostná forma predmetného trestného činu je obsiahnutá v § 238 TZ. Hoci už boli základné diferenciačné kritériá v spojitosti s úmyselnou formou načrtnuté, za relevantné považujeme vyjadrenie sa k užšie koncipovanej objektívnej stránke, ktorá oproti § 237 TZ neobsahuje, že k naplneniu znakov danej skutkovej podstaty môže dôjsť aj na základe porušenia povinnosti opatrovať alebo spravovať majúcej svoj základ v zmluve. Platí, že v prípade vzniku danej situácie by nešlo o trestnoprávne relevantný skutok, ale „len“ o delikt, ktorý by bolo potrebné riešiť v intenciách civilného práva. V uvedenom je podľa nášho názoru badateľný silný implicitný dosah princípu ultima ratio v trestnom práve (obdobne ako je tomu v prípade vymedzenia výšky škody). Zodpovednosť v rovine trestného práva teda nebude založená ani za predpokladu rozsiahlejších škôd, ani uvedeným nie je preklenutý zmluvný základ rozhodujúcej (teda porušenej) právnej povinnosti.

2.1 Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku v podmienkach Českej republiky
Vzhľadom na dlhý spoločný právny vývoj je logické, že právne úpravy Slovenskej republiky a Českej republiky majú k sebe z hľadiska rôznych aspektov blízko. Uvedené platí aj v odvetví trestného práva, o podobnosti v spojitosti so zákonom č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestní zákoník“ alebo „TrZ“) je možné hovoriť aj v spojitosti s trestnoprávnou ochranou osôb pri správe (prípadne opatrovaní) ich majetku. Aj v prípade Trestního zákoníka platí, že trestný čin „Porušenípovinnosti pri správé cizího majetku“ je ako majetkový trestný čin[5] upravený v rámci dvoch paragrafov (§ 220 a 221 TrZ[6] ), kde je rozlišujúcim kritériom subjektívna stránka. V spojitosti s uvedenou právnou úpravou je osobitne vhodné poukázať na aspekty, v ktorých sa od slovenskej právnej úpravy odlišuje, osobitosti, na ktoré v ďalšom texte poukážeme by mohli bezpochyby predstavovať návrhy de lege ferenda (záujem autorov tkvie primárne v poukázaní na aspekty odlišujúce, otázkam, ktoré sa v podstate v právnej úprave objavujú zhodne nebude v ďalšom texte venovaná osobitná pozornosť).
Konkrétne je takýchto odlišností, ktoré by naozaj mohli v budúcnosti predstavovať podnety pre legislatívne zmeny v právnej úprave Slovenskej republiky, hneď niekoľko. V prvom rade, ak nahliadneme na § 220 TrZ, teda úmyselnú formu porušenia povinnosti pri správe ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU